Obyčajný kus
papiera.
Atrament.
Rozpitá machuľa v strede úhľadne napísaného textu
a vôňa dreva.
Jedna
zlisovaná stránka skrývajúca mnoho tajomstiev, otázok i riešení. Bolesti.
No
i napriek tomu má stále svoje čestné miesto na dne zaprataného šuplíka
spomienok.
Každý na
svete má ten svoj a vracia sa k nemu.
Aby sa poučil, aby si zaspomínal, aby znova zažil
tie krásne chvíle, no i chvíle absolútnej beznádeje bezcitne tlačiacej na
hrudníku pri každom nádychu.
Je to
jednoducho bezvýznamné a bezcielné hľadieť na zdrap popísaného papiera,
ale tak priveľmi lákajúce a napĺňajúce, že prestať s tým je takmer
nemožné.
Stránky
zašušťali, dvihol sa vietor a rozfúkal listy porozhadzované na
bledomodrej posteľnej obliečke.
Tie sa
svojimi ladnými pohybmi vznášali po izbe až kým si nenašli svoje miesto.
Klopanie
podpätkov zastalo a výrazná vôňa konvaliniek udrela do nosa.
Čo môže byť
horšie ako sa celý čas pozerať na niečo čo nemôžete mať?
Cítiť pod
prstami jemné vlasy, počuť zvonivý smiech, strácať sa v hlbokých očiach a dýchať
omamnú vôňu.
Pevne
zavreté vlhké oči, pokrčené obočie, ruky strnulo zovreté do pästí : „Nie,
prosím...odíď.“
„Ja...ja
nemôžem,“ melodický hlas sa niesol izbou.
Ten istý
hlas, ktorý bol schopný roztaviť aj to najchladnejšie srdce z kameňa.
„Nie. Ja nemôžem,“
slová precedené cez zaťaté zuby a slza, pokojne sa kotúľajúca,
zanechávajúca za sebou vlhkú cestičku na bledom líci.
„Nikdy sa to
nemalo stať,“ pokrútenie hlavy a roztrasené ruky, zúfalo prehrabujúce
krátke uhlové vlasy.
„Ľutuješ?“ zaseknutý
vzlyk v hrdle a sila otázky zaliali celú izbu nepokojom, no nasledované ticho
ju odrazilo od chrbta zakrytého modrou košeľou.
Nejasná
odpoveď visiaca v dusnej atmosfére.
Za oknom
preletel vrabec a sadol si na vetvičku čerešne, pýšiacu sa svojimi krásnymi bledoružovými kvetmi. Mačka na
parapete lenivo zazívala a nespúšťajúc malého vrabčiaka z očí sa
ďalej len spokojne vyhrievala na slnku. Vedela, že cez sklo sa k nemu nedostane,
no nemohla sa prestať na neho pozerať.
Zrazu slnko
zašlo a spomienky priniesli trpkú chuť v ústach.
Je to jeho
chyba. On rozbil okno. On chytil vrabca. On to začal. On musí pykať.
„Čo je
horšie ako zradiť vlastnú krv?“ smutne vyslovená otázka miesto odpovede.
Matrac sa
ohol pod váhou ďalšieho tela a mierne zavŕzgal. Teplý dych hladiaci
rameno, štekliaci na krku. Husia koža. Stiahnutý žalúdok. Zastretá myseľ.
„Poprieť
samého seba,“ ozval sa šepot ako odpoveď a zrazu na ničom nezáležalo.
Rozbíjal
okno.
