Ak trpíte neistotou je to len
krôčik k zmätenosti, od ktorej je len krok k beznádeji a pocitu stratenosti.
Nikto vás nevie pochopiť.
Trpíte a neviete čo s tým.
Ste stratení a bez mapy.
V púšti.
Bez vody.
Bez fatamorgány.
Náhle tak prázdny.
A potom príde úder.
Alebo skôr údel?
Niekedy sa tie dve slová až
priveľmi stotožňujú.
Ste vyčerpaní, bez nádeje.
Pochybnosti, to je všetko, čo
vám zostane.
Žiadne zlato, žiadne cnosti.
Len živý obraz v zrkadle
nevinnosti.
Ste bez tváre?
Určite.
Precitnutie.
Precitnutie v tráve bez
kvetov.
Len suchý vinič, na ktorom
sotva rozoznať zelené púčiky.
Vyschnuté drevo všetkých osobností.
Zelené púčiky ranej
dobrosrdečnosti.
No stále sú primalé aby sa
presadili pri tmavom dreve.
Je to obraz života,
spoločnosti.
A tak len zotrvávate.
Sťahujúc sa do seba,
pripúšťajúc, že ste slabí.
Prislabí niečo zmeniť.
Zmeniť seba.
A tak sa len ľutujete.
“Úbohí mučeníci“.
A zaťato odmietate
pravdu.
