Šum lesa

Les, listy, šum, húkanie sovy, spev vtákov, vôňa trávy miešajúca sa s vôňou miazgy.

Fialky, seno z neďalekého krmelca.

Každý krok vnímate akoby ste sa vznášali.
Len slabé pukanie halúzok svečí o opaku.

Zhlboka sa nadýchnete a cítite ako sa vám do pľúc dostáva kyslík osviežujúci ako dúšok chladnej vody za sparného dňa.

Pousmejete sa, keď zacítite náraz do kolena.
Aj napriek bolesti s láskou sklopíte zrak a pozriete sa do tých najúprimnejších očí hnedej farby aké ste kedy videli.

Míňate kilometre vzďaľujúc sa od obydlí za sprievodu pravidelného dychčania štvornohého priateľa. Konečne dorazíte na lúku plnú kvetov voňajúcu ako slnko, ktoré ju samo zalieva.

Ani veľký tmavý mrak vám nepokazí náladu, keď vidíte psa nadšene naháňajúceho bažanta.

Padnú prvé kvapky, je čas ísť.

Beh cez les, chladný dážď, nebezpečne striehnuce kamene na ceste, tlkot srdca, tlmený dupot a šuchot labiek na zemi.

Nečakaný príval adrenalínu no tiež nevysvetliteľnej radosti...

A na konci cesty ešte dostanete za odmenu a prejav lásky ňufákom do zubov.

A šum lesa, vždy priveje krásne spomienky.

Pretense ... but why?

Smiech so slzami v očiach, slzy v očiach s umelým úsmevom.
Robíme to každý deň.

Predstierame, chránime.

Ale koho?

Seba, aby sme si zachovali chladnú tvár, aby sme neboli za slabých.

Pregĺgame a tlmíme vzlyky, ktoré sa nám derú z hrdla aby sme neodkryli svoje slabé miesta.

Chránime ich, ľudí okolo seba, lebo si uvedomujeme, ako silné dokážu byť slzy.

Znak zlyhania, hlbokého sklamania.

Pre niektorých pokrytectva, prehnanej citlivosti a egoizmu.

A tak sa dusíme.

Robíme to často a tak veľmi sme si na to zvykli, že to už robíme s radosťou.

No sme takí všeci?

Už len kôli tomu, že každý má iný temperament, každý má inú vnútornú silu.

Keď na vás nakričí najlepší priateľ kvôli ľahko vysveliteľnej hlúposti, je len na vás ako sa zachováte.

Či sa obránite útokom, alebo ústupkom.

Sú to naše každodenné rozhodnutia, ktoré nás robia tým kým sme.

Tak načo sa hrať na niekoho iného?

Nie je chybou chybovať, chybou je nepriznať si to.

Tak prosím, nepredstierajte.

Netvárte sa, že je všetko v poriadku, keď nie je.

Ľahšie je zniesť tvrdú pravdu ako ľahkú lož s krutým dopadom reality, lebo tá sa vždy nakoniec objaví.

Radšej zapnite svetlo, nech už jeho žiara vyvoláva akúkoľvek bolesť.
Vždy je miesto pre odpustenie.

Vuoto scatola

Zastavte sa... na sekundu, minútu, hodinu...a obzrite sa vôkol seba.
Čo vidíte?
Lúky, hory, domy, autá, ľudí...
Zavrite oči.
Čo cítite?
Vietor, slnko, chlad, smog...
Zamyslite sa.
Čo vnímate?
Ste šťastný, spokojný, smutný, zmätený...
Zrazu sa však dostanete do bodu, kde necítite absolútne nič.
Akoby ste sa dostali do vzduchoprázdna, v ktorom nemusíte dýchať.
Metúce?
Skôr prekvapujúce...
Škoda len že potom sa nad tým zamyslíte.
Myšlienka vyvolá reakciu...pocit.
Náhle cítite znova.
A ten krásny pocit prázdnoty je preč.

Fuck...