Pretense ... but why?

Smiech so slzami v očiach, slzy v očiach s umelým úsmevom.
Robíme to každý deň.

Predstierame, chránime.

Ale koho?

Seba, aby sme si zachovali chladnú tvár, aby sme neboli za slabých.

Pregĺgame a tlmíme vzlyky, ktoré sa nám derú z hrdla aby sme neodkryli svoje slabé miesta.

Chránime ich, ľudí okolo seba, lebo si uvedomujeme, ako silné dokážu byť slzy.

Znak zlyhania, hlbokého sklamania.

Pre niektorých pokrytectva, prehnanej citlivosti a egoizmu.

A tak sa dusíme.

Robíme to často a tak veľmi sme si na to zvykli, že to už robíme s radosťou.

No sme takí všeci?

Už len kôli tomu, že každý má iný temperament, každý má inú vnútornú silu.

Keď na vás nakričí najlepší priateľ kvôli ľahko vysveliteľnej hlúposti, je len na vás ako sa zachováte.

Či sa obránite útokom, alebo ústupkom.

Sú to naše každodenné rozhodnutia, ktoré nás robia tým kým sme.

Tak načo sa hrať na niekoho iného?

Nie je chybou chybovať, chybou je nepriznať si to.

Tak prosím, nepredstierajte.

Netvárte sa, že je všetko v poriadku, keď nie je.

Ľahšie je zniesť tvrdú pravdu ako ľahkú lož s krutým dopadom reality, lebo tá sa vždy nakoniec objaví.

Radšej zapnite svetlo, nech už jeho žiara vyvoláva akúkoľvek bolesť.
Vždy je miesto pre odpustenie.