Unspoken honesty

Ustupujeme pred tým čo chceme a robíme to, čo musíme aby sme dokázali všetkým, že na to máme. 

Koho trápi, že nás to nenapĺňa, nebaví a nič z toho vlastne ani nechceme?

Občas to nepohne ani s nami, sme súci len na bezodné frflanie, ktoré sa časom snáď len zhoršuje.

Sme tak veľmi obmedzovaní a spútavaní prekážkami, ktoré sme si sami vytvorili, že sme si pri ich bezvýslednom preliezaní ani nevšimli, že pri nich stoja odomknuté dvere.

A pritom stačí tak málo, aby sme sa k tým dverám dostali a otvorili ich.

Prešli cez ne a silno objali osobu, ktorú oddelovala vlastná betónová konštrukcia.

Tak málo...pár sekúnd, pár minút, pár sĺz, pár prepotených tričiek, pár slov, jedno rozhodnutie a...a pravda. 
Sme voľní.

No my robíme presný opak.

Mlčíme, zatĺkame, popierame samého seba a ticho trpíme. 

Klesáme ku dnu...

A keď sa konečne odhodláme odraziť robíme to nesprávnym spôsobom a tak to vzdávame unavení ležiac na dne uvedomujúc si vlastnú neschopnosť.

Desivý pocit bezbrannosti.

Až kým nám niekto tie múry nezbúra a neobjíme tam schúlenú osobu túžiacu po láske.

A človek sa vynorí nad hladinu.