Nadradená nespravodlivosť

Kto je tréner?

Človek, ktorý trénera nikdy nemal by povedal, že je to osoba, ktorá vás trénuje a vedie, aby ste dosahovali najlepšie výsledky.

Ak však do niečoho vložite svoje srdce a tréning napĺňa váš deň, tréner sa stane časťou vašej rodiny, vaším najlepším priateľom a vzorom v jednom. Nikto nevidí trénera, ktorý skromne stojí v tieni víťaza, hrdý na svojho zverenca, ktorý vďaka nemu dosiahol vysnívané výsledky.

Jeho nedocenená práca, vytrvalosť a oddanosť nám dokazujú, že ešte stále existujú ľudia, ktorým nezáleží len samým na sebe.

Je schopný obetovať všetko a zdolať akúkoľvek prekážku ... no niekedy je to celé oveľa väčšie ako vy samy...

Nie vždy vychádza podľa vašich predstáv, čo si naplánujete, to na čo sa tešíte, alebo aj to s čím počítate.

Je tak šokujúce zobudiť sa ráno a zistiť, že váš život sa bude uberať úplne iným smerom, ako ste si predstavovali. Nie, že by ste sa nedokázali prispôsobiť a podriadiť, ale zmena vyvolaná nenávisťou niektorých ľudí, ktorých vypočítavosť nemá hraníc, dokáže nie len prekvapiť a patrične naštvať, ale aj ublížiť.

Píšuc tieto riadky derú sa na povrch nahromadené emócie, od zlosti trhám papier...

Ale tu nejde o mňa.

Nie, nepochopili ste! Nejde tu o ľudí, ktorí trpia za to, že sú sami sebou, za to, že sú niekým.

Nedržia ústa ticho zavreté v tmavom rohu uličky slávy z dôvodu, že im to niekto prikázal, keď vedeli, že majú šancu stáť na výslní.

Ide tu o systém a nekonečne nechutnú nevraživosť, po dlhé roky kolujúcu v dušiach ľudí, ktorých si zvykli stretávať každý deň.

Navždy bude pre nás, len mierne zainteresovaných, zostávať otázkou, čo bolo príčinou nepríjemných zmien, ktoré sa stali našou súčasťou.

Možeme len odhadovať, či príčina prerieďovania radov trénerov bola cieleným úderom, alebo len chabým nezmyselným výkrikom zúfalo sa topiacej veľryby Slovenska – kráľovnej športov, atletiky.

Niektorí to nazývajú systémom, niektorí šetrením, no nie je za celou touto aférou hrabivosť?

A tak nám nezostáva nič iné, ako sa všetkému nemo prizerať a čakať, kým so sebou na dno stiahnu aj nás samých.

...a nech mi nikto nevraví, že tí, čo nás majú chrániť, urobili všetko, čo mohli pre to, aby nás nedostali do tejto situácie...

Teraz aspoň vidíte ako to chodí na "excelentnom" Športovom gymnáziu Slančíkovej v Nitre.

Harm to soul

Každý deň nás svojím spádom núti robiť rozhodnutia.

Niektoré robíme pre našu lepšiu budúcnosť, iné pre tú ľahšiu. Je len na nás či budeme bojovať alebo zostaneme sedieť na kresle pred telkou celý deň.

Niekedy sú naše rozhodnutia hlúpe.

Snažíme sa ochrániť pred dopadom dôsledkov našich činov, ktoré by sme najradšej nikdy nespravili. Chceli by sme vrátiť čas a nestihnúť autobus, neijsť práve do tej kaviarne či nevojsť do toho baru, kde sa náš celý život skomplikoval a zamotal.

V zúfalej podvedomej snahe chrániť sa často neúmyselne ubližujeme druhým.

Snažíme sa ich vymazať z nášho života a všetky zlé, no aj tie dobré spomienky s nimi.

Z výšky sa pozeráme ako padajú do priepasti a aj keď vieme, že stačí natiahnuť ruku aby sme ich zachránili, radšej len ticho zatíname zuby odvracajúc tvár od nepríjemného výjavu.

Sme slepí, lebo nechceme vidieť.

Sme krutí, lebo nechceme cítiť.

No po čase nás aj tak dobehnú výčitky. Vtedy je už neskoro zachraňovať, ale vždy najvhodnejší čas znova niečo pokaziť.

A tak celý život nerobíme nič iné len padáme skopávaný našimi najbližšími a vstávame veriac v lepšiu budúcnosť.  Jedine žeby sme už nevstali.

Ale načom inom by sme sa potom učili ak nie na vlastných chybách? Aj keď to bolí...ako v športe... len cez bolesť sa dostavia výsledky.

Keby to nebolelo, nikdy by sme nevedeli, že oheň páli a nedostali by sme sa tam, kde teraz sme.

Keď začnete trpieť, začnete žiť.

To nie je koniec,  to je začiatok. Pretože ak neviete, čo znamená žiť vo tme, nikdy sa poriadne nemôžete tešiť z východu slnka.

Je to len cesta...