Niektoré robíme pre našu lepšiu budúcnosť, iné pre tú
ľahšiu. Je len na nás či budeme bojovať alebo zostaneme sedieť na kresle pred
telkou celý deň.
Niekedy sú naše rozhodnutia hlúpe.
Snažíme sa ochrániť pred dopadom dôsledkov našich činov,
ktoré by sme najradšej nikdy nespravili. Chceli by sme vrátiť čas a nestihnúť
autobus, neijsť práve do tej kaviarne či nevojsť do toho baru, kde sa náš celý
život skomplikoval a zamotal.
V zúfalej podvedomej snahe chrániť sa často neúmyselne
ubližujeme druhým.
Snažíme sa ich vymazať z nášho života a všetky zlé, no
aj tie dobré spomienky s nimi.
Z výšky sa pozeráme ako padajú do priepasti a aj keď
vieme, že stačí natiahnuť ruku aby sme ich zachránili, radšej len ticho
zatíname zuby odvracajúc tvár od nepríjemného výjavu.
Sme slepí, lebo nechceme vidieť.
Sme krutí, lebo nechceme cítiť.
No po čase nás aj tak dobehnú výčitky. Vtedy je už neskoro zachraňovať,
ale vždy najvhodnejší čas znova niečo pokaziť.
A tak celý život nerobíme nič iné len padáme skopávaný
našimi najbližšími a vstávame veriac v lepšiu budúcnosť. Jedine žeby sme už nevstali.
Ale načom inom by sme sa potom učili ak nie na vlastných
chybách? Aj keď to bolí...ako v športe... len cez bolesť sa dostavia
výsledky.
Keby to nebolelo, nikdy by sme nevedeli, že oheň páli a nedostali
by sme sa tam, kde teraz sme.
Keď začnete trpieť, začnete žiť.
To nie je koniec, to
je začiatok. Pretože ak neviete, čo znamená žiť vo tme, nikdy sa poriadne
nemôžete tešiť z východu slnka.
Je to len cesta...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára