Lost

Môžete stratiť niečo čo nemáte?
Za normálnych okolností by ste povedali, že to nie je možné.
Najprv musí človek určitú vec vlastniť, urobiť si k nej vzťah a až potom, po danom čase zistiť, že mu prirástla k srdcu a správať sa podľa toho.
Nie vždy je to také jednoduché.
Občas vznikde chyba.
Vírus v systéme.
Neprekonateľná prázdnota a smútok, ktorý nepomáha nič zahasiť.
Možno ste vedeli ako to skončí.
No nebolo vo vašich schopnostiach napraviť to.
Je to diera.
Rozožierajúca z vnútra.
Čerpajúca silu zo smútku.
Hnusná, hnisajúca rana so zapichnitou dýkou, ktorú vám prišiel niekto pokrútiť.
Možno to nebolo úmyslom.
Ublížiť, zraniť, dokopať a nechať bolestivo krvácať.
Možno to bolo úplne nechcene.
Nemo sa prizerať nepohnúť sa, nedať o sebe vedieť a vedome upadnuť radšej do zabudnutia ako nastaviť vlastnú tvár.
A tak trpíme.
Ľutujeme.
Trápime sa, smútime, snívame, spomíname.
A prázdnota pomaly spaľuje.
Až do špiku kosti.
Kým sa nevzdáme.
Neodovzdáme.
Nepadneme potom ešte hlbšie?
Možno to tak má byť.
Trpieť a byť zlomený.
Znova vstať a ísť jednoducho ďalej.
No úplne zmenený.
Pravda dňa : Hlavu hore, vždy môže byť horšie.