Na dne

Niekedy sa človek jedoducho cíti sám, aj keď je obklopený ľuďmi...

Bola som zmätená a jediné čo som cítila bol smútok.

Smútok zo zrady človeka, ktorému som konečne začala dôverovať.

Spomienky aj myšlienky sa mi zliali v jedno, v jeden pocit, ktorý som vnímala ako symfóniu farieb topiacu sa v bezradnosti. 

Rútila som sa k modrej hladine. 

Zdalo sa mi, že som prestala padať...začala som lietať. Vnútornosti mi zvierala tiaž smútku, ktorý som nevedela pochopiť.

Nechcela som pochopiť.

Vlasy mi šlahali do tváre, no len chvíľu, kým son nenarazila na drvivú hladinu jazera a ľadová voda ma pohltila, zvierajúc svojou tiažou zo všetkých strán.

Konečne nastalo ticho, ktoré neprehlučovali žiadne nahnevané výkriky ľudí, žiadne štebotanie operených stvorení, ani len šepot vetra, ktorý má niekedy väčšiu silu ako najsilnejší rev zvieraťa zápasiaceho o život.

V tú chvíľu mi nie po prvýkrát napadlo, že by bolo lepšie, keby som prestala bojovať a zostala klesať pomalým pádom ku dnu veľkého jazera, ktorým pretekala prudká rieka.

Klesla som na dno a otvorila oči.

Na hladine, pár desiatok metrov nadomnou, som videla svetlo, ktoré prelínali pokojne plávajúce ryby odoberajúce sa svojimi cestami.

Nie, nemôžem teraz zomrieť... tak nezmyselne...

Možno to celé nie je o mne, ale ak mám zomrieť, tak za niečo začo sa oplatí položiť život, nie kôli hlúpej zrade.

Prinútila som sa pohnúť.

Voda ma drvila a ochromovala, no pohla som stuhnutými svalmi a odrazila som sa.

Myslela som si, že mi roztrhne pľúca, no bezhlavo som sa nútila neprestávať, uprene sledujúc približujúce sa svetlo.

Vynorila som vo chvíli, kedy som si myslela, že moja posledná sekunda už odbyla.

Zhlbola som sa nadýchla čerstvého ostrého vzduchu a zacítila som vánok na tvári.

K smrti unavená som sa nechala unášať ťahom dobiedzajúceho prúdu a užívala som si každý nádych boľavých pľúc.

Neviem ako dlho som ležala vo vode opretá o veľký zlomený konár, keď som zacítila pod čižmami štrk a kamene, medzi ktorými sa statočne predierali poddajné riasy.

S námahou som sa vyštverala na breh a ľahla si do vlhkej trávy.

Každý raz musí padnúť aby pochopil čo to znamená byť nadne.
Pretože existuje len jedno miesto, z ktorého sa dá odraziť tak silno aby ste dokázali vidieť veci z inej perspektívy.

Ja som tam bola... 

Prstami som prešla po šťavnatých koncoch stebiel trávy.

To bol zas dlhý deň...

Zamrmlala som a stratila vedomie.