Nemý krik

Jeden pocit.

Ako keby vás neviditeľná sila drtila zvnútra.

Doslova cítite ako sa jemné tkanivo naťahuje a trhá.

A vy s tým nedokážete nič spraviť.

Najhoršie je rozhodnúť sa medzi dvoma zlými cestami.

Alebo skôr nesprávnymi, je to len hra so slovíčkami.

Sklamanie, nervozita, plač do noci či vysedávanie do rána v bare.

Pri nedopitom poháre.

Sám za stolom.

Len  vy a vaše snehobiele svedomie s vypálenými škvrnami.

Hnus.

Najhoršie je hnevať sa sám na seba.

Ak sa hneváte na niekoho iného, môžete od neho odísť a zabudnúť.

No pred sebou neutečieš, ako aj Ivan dobre vie o čom spieva.

Ten pocit ničí, zrádza a zhadzuje.

Smutné oči, prázdny výraz v tvári plný nenaplneného očakávania.

A smútku.

No ten môžu vidieť len vybratí ľudia.

Priatelia, ktorí vás poznajú lepšie ako by ste chceli, no primálo na to, aby dokázali pomôcť.

Lebo ak sa raz niekto rozhodne skončiť, nezastavia ho popruhy, sedatíva, zbrane, vydieranie ani vyjednávanie.

Zastaví ho len nádej na budúcnosť vyslovená perami tichého vraha.

Je to ako poker.

Buď všetko získaš alebo stratíš.

Žiadna stredná cesta.

Tak chceš pomaly zomierať či zabudneš?

Krátky spánok

Chladná noc, pokojný vietor a dunivé basy z prízemia prelínajúce hlasné bubnovanie dažďa o kovovú strechu.

Rozbíjajúci sa pohár na drevených parketách na chodbe a rozhovor, zanikajúci v ruchu.

Zasyčanie piva a buchnutie kovového vrchnáka.

Urazený vrzgot pomaly hrdzavejúcej kľučky na dverách a opatrný dupot bosých nôh na dlážke.

Tichý výdych.

Cinknutie opaska o studenú zem a vláčne dopadnutie trička.

Mesiac svietiaci na rozmazané okno vrhá svetlo na rozhádzanú posteľ.

Krátke tiene a ostré línie kriviek pod šedou plachtou s farebnými vzormi.

Ohnutý matrac pod váhou ďalšieho tela.

Brušká prstov putujúce po ramene, po krku, až ku vlasom.

Vôňa šampóna, vyprchávajúcej aviváže a alkoholu.

Krehká tvár vtesaná do bavlnených návlečiek vankúša. 

Tak pokojná.

Letmý pohyb vo vzduchu, horúci dych na perách, na krku.

Pootvorené oči hlboké ako horské jazero ukryté v najvyšších horách.

Rozospatý pohľad plný prekvapenia a detskej radosti.

Hebká koža na hrudi a poddajné telo.

Váhavé pohyby. 

Ospanlivé bozky.

Hanblivé pohľady.

Nežné dotyky.

Nenásytné pery.

Prudké nárazy.

Hlboké vzdychy.

Tlmené výkriky.

Alkohol v žalúdku.

Motýle po smrti.
Napichnuté na nástenke.

Ohňostroj v očiach.

A svedomie...stratené v dave.

Vďaka

Život sa točí dňom i nocou. 

Dokola bez zastavenia. 

Občas prirýchlo, až to nie je vtipné. 

Utekáme šprintom jaguára za gazelou, ktorá sa každým krokom vzďaľuje, no vlčí hlad nám nedovoľuje zastaviť. 

Vtedy však v tom kolobehu uponáhľaného života zrazu zhliadneme svetlo. 

Nie to nebeské z konca tunela.
Jednoducho len niečo, vďaka čomu máme znova vôľu napredovať.
Pretože čokoľvek čo spravíte za život, sa vám raz vráti. 

Je len na vás či sa to vypomstí alebo prinesie očakávané ruže. 

A ďalej môžete plávať medzi delfínmi a získať tak iný pohľad na vec. 

Niečo ako vnútorné oko, ktoré vidí až za koniec sveta. 

Až na miesta, kam nikdy ľudská noha nevkročila. 

Bez nutnosti dostať sa do výšin ópiového opojenia. 

Proste načisto. 

Vďaka spomienkam. 

Vďaka príležitostiam. 

Vďaka náhode. 

Vďaka neuveriteľnému človeku. 

Vďaka spriaznenej duši. 

Pretože byť ďaleko nikdy neznamená byť priďaleko. 

Dotknite sa hviezd. 

Je to možné. 

Pretože šťastie nie je vo veciach. Nie je na miestach, ktoré navštívite. 

Je v nás. 

V našej minulosti prelínajúcej sa konármi prítomnosti, kvitnúcej do tajov budúcnosti. 

Vďaka Anite.