Jeden pocit.
Ako keby vás neviditeľná sila drtila zvnútra.
Doslova
cítite ako sa jemné tkanivo naťahuje a trhá.
A vy s tým
nedokážete nič spraviť.
Najhoršie je rozhodnúť sa medzi dvoma zlými
cestami.
Alebo skôr nesprávnymi, je to len hra so
slovíčkami.
Sklamanie,
nervozita, plač do noci či vysedávanie do rána v bare.
Pri nedopitom
poháre.
Sám za
stolom.
Len vy a vaše snehobiele svedomie s vypálenými
škvrnami.
Hnus.
Najhoršie je
hnevať sa sám na seba.
Ak sa
hneváte na niekoho iného, môžete od neho odísť a zabudnúť.
No pred
sebou neutečieš, ako aj Ivan dobre vie o čom spieva.
Ten pocit ničí,
zrádza a zhadzuje.
Smutné oči,
prázdny výraz v tvári plný nenaplneného očakávania.
A smútku.
No ten môžu vidieť len vybratí ľudia.
Priatelia, ktorí vás poznajú lepšie ako by ste chceli, no primálo na to, aby dokázali pomôcť.
Lebo ak sa
raz niekto rozhodne skončiť, nezastavia ho popruhy, sedatíva, zbrane, vydieranie ani
vyjednávanie.
Zastaví ho len nádej na budúcnosť vyslovená perami tichého vraha.
Je to ako poker.
Buď všetko získaš alebo stratíš.
Žiadna stredná cesta.
Tak chceš pomaly zomierať či zabudneš?
.jpg)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára