Dotyk flanelu

Kúsky rúžu na perách, dotyk flanelu na kolenách

Prechádzam cez miestnosť za ním naboso, s topánkami v rukách. S okuliarmi na očiach.

Je ako každý iný...

Iný človek, iný deň. V týždni, v živote, v inom zamestnaní.

Iná cesta, iný pohyb na stole.

Iný priestor v srdci a iná stopa na mesiaci.

Ako pokojné vlny v mori, obmývajúce pieskové pobrežie, ktoré sa kedykoľvek môžu premeniť na ničivú tsunami.

Chladný vietor, rozčaptané lodičky, prázdne cesty.

Drahé autá, umelé úsmevy, chlípne pohľady. Tak nebezpečné.

Nové poťahy, lesk autorádia, burácanie motora.

Mihotajúce sa budovy za tmavými sklami. Sivé, chladné a odpudivé.

Rozľahlé parkovisko, sklenená hala, luxusný výťah, trináste poschodie, dubové dvere.

Kožené kreslá, kryštálový luster, množstvo papierov a kníh.

Hlava v záklone, srdce v plameni a dychtivé ruky trhajúce tenké kusy oblečenia. Tak nenásytne.

Na chodbe, v pracovni, v kúpeľni.

Rozcuchané vlasy, rozmazané linky, biela košeľa, károvaná prikrývka. Flanelová.

Anjel s nudným životom spiaci na gauči. Tak zmyselne.

Je čas ísť.

Tlak na ruke, vyčítavý pohľad, no peniaze vo vačku.

Ešte nie...

Nevinný výraz v tvári. Takmer detský.

Toto ťa vyjde draho...

Poddajná pohovka jemne utišujúca bolesť v krížoch.

Lakové mokasíny odkopnuté v rohu.

Kravata na pol ceste ku kvetináču a sako prehodené cez kreslo.

Výhľad na mesto plné svetla a tmy.

Hlava na  stehne a úsmev na perách.

Snívanie o živote na ružiach.

Aké naivné...

Som tieňom tohto sveta. Vankúš na podoprenie hlavy či rohožka na utretie topánok.

Čas vrátiť sa do tmy zabudnutia z pod mostov a studeného svetla výpadoviek k svojim tulákom.

Inak ma spáli slnko.

Purpurový koberec

Tichá noc pretínaná jemným narážaním halúzok stromu o spálňové okno.

Vôňa noci miešajúca sa s teplými tónmi vôni leta.

Seno, vyhriata tráva, lúčne byliny alebo skôr záhradné, ktoré nestihlo cez deň vypáliť ostré slnko. Cvrlikanie cvrčkov a tlmený zvuk motora.

Ľahký spánok narušený nepríjemným pípaním mobilu.
...od zajtra mením tóny.

Chladná svietiaca kocka na nočnom stolíku.

Ostré svetlo, rozmazaný displej a na ňom vlnovky.

Nie, čiarky. Vlastne slová.

Už spíš?

Známe číslo v zabudnutom živote a množstvo nezodpovedaných otázok.

Hrám monopoly. Som v najlepšom, nevyrušuj

Som pred domom

Ja v dome

...no tak

Cvaknutie zámky, odchýlené dvere, prudký závan nočného chladu.

Nesmelé kroky, rozpačité pohľady, váhavé odhady.

Čaj?

Radšej kávu.

Je veľa hodín.

Tak víno.

Vodka je v mrazničke.

Vždy sme si rozumeli.

Škrípajúca skrinka, cingot skla a jemný buchot dopadajúceho ľadu na dno pohárov.

Starý gauč, známy koberec. Purpurový.

Ideme hrať fľašu?

Nemám koho pozvať.

Ty stačíš.

Neviem koľko ti naliať.

Priveľa.

Je to potrebné?

Je to tak správne.

Alkohol neospravedlňuje.

Ani srdce.

To áno.

Len hlava všetko komplikuje.

Tak na zdravie, filozof!

Na budúcnosť.

Dlhé dúšky, oheň v hrdle, prázdno v hlave, hviezdy v očiach.

Odraz farieb obrazov z telky na koži.

Dlhé mĺkve chvíle striedajúce sa s hlasným smiechom. Nezastaviteľným.

Teplo na hrudi, bolesť na duši, záplata na srdci.

Roztrhaná...a znova zošívaná. Nedbalo na koberci.

O tretej v noci.

Až do rána. A medzi tým ešte raz.

Horúci vzduch, vlhká deka, lenivé bozky.

A znova je na chvíľu všetko ako má byť.

Až kým nevyjde slnko.