Tichá
miestnosť. S oknami.
Prázdne
poličky na stene a obrys obrazu, ktorý tam bol kedysi zavesený.
Pretože nič
netrvá večne.
Roztrhaná látka a pokrčená plachta na posteli, pokrytá spleťou čiernych vlasov. Prepletená s horúcim telom, ktoré nehybne leží ako bábika pohodená bez šiat v príliš mäkkých perinách.
Vôňa medovej
whiskey sa nesie izbou a sála z kaluži rán, ktoré sa nedali zahojiť
alkoholom.
Lenivo sa
rozteká na parketách pod posteľou a robí spoločnosť prepchatému popolníku.
Je sladká a trpká ako ty, no každou hodinou na vzduchu stráca na chuti.
Mohlo byť
tak pol šiestej a už aj neóny na ulici ohlásili záverečnú.
No mňa
vlastné vedomie zrádza a nechce pustiť do sveta bez myšlienok. Spomienok.
Snov.
Bezcitné
ticho sa valí zo všetkých strán a svojou odmeranosťou podlamuje zápalky
tvoriace piliere, na ktorých stojíme.
Pocit
prázdnoty.
Ako
vytrhnutý kus mäsa, ktorý nedokázal dorásť. Končatina, ktorou sa zúfalo
načahujeme po niečom čo nedokážeme uchopiť, a tak zvierame iba vzduch.
Alkohol rozpaľuje
hrdlo, no nedokáže zapáliť oheň, ktorý v nás vyhasol.
Divý pohľad.
Upierajúci
sa do zrkadla na bod, kde sa nachádza srdce.
Lenže ten
pohľad je slepý, nedokáže rozpoznať ani farby, no napriek tomu číta a vidí
život cez sivú fóliu.
Tmavú ako
dym, ktorý lenivo stúpa z pľúc ku stropu.
Vydraný plyš
rokmi bledne na červenej pohovke.
Sedím na nej
a čakám kedy zavoláš.
No ty
nezavoláš a ja budem blednúť ďalej až kým sa nevytratím z tohto
sveta.
