Medová whiskey

Tichá miestnosť. S oknami.

Prázdne poličky na stene a obrys obrazu, ktorý tam bol kedysi zavesený.

Pretože nič netrvá večne.

Roztrhaná látka a pokrčená plachta na posteli, pokrytá spleťou čiernych vlasov. Prepletená s horúcim telom, ktoré nehybne leží ako bábika pohodená bez šiat v príliš mäkkých perinách. 

Vôňa medovej whiskey sa nesie izbou a sála z kaluži rán, ktoré sa nedali zahojiť alkoholom.

Lenivo sa rozteká na parketách pod posteľou a robí spoločnosť prepchatému popolníku.

Je sladká a trpká ako ty, no každou hodinou na vzduchu stráca na chuti.

Mohlo byť tak pol šiestej a už aj neóny na ulici ohlásili záverečnú.

No mňa vlastné vedomie zrádza a nechce pustiť do sveta bez myšlienok. Spomienok. Snov.

Bezcitné ticho sa valí zo všetkých strán a svojou odmeranosťou podlamuje zápalky tvoriace piliere, na ktorých stojíme.

Pocit prázdnoty.

Ako vytrhnutý kus mäsa, ktorý nedokázal dorásť. Končatina, ktorou sa zúfalo načahujeme po niečom čo nedokážeme uchopiť, a tak zvierame iba vzduch.

Alkohol rozpaľuje hrdlo, no nedokáže zapáliť oheň, ktorý v nás vyhasol.

Divý pohľad.

Upierajúci sa do zrkadla na bod, kde sa nachádza srdce.

Lenže ten pohľad je slepý, nedokáže rozpoznať ani farby, no napriek tomu číta a vidí život cez sivú fóliu.

Tmavú ako dym, ktorý lenivo stúpa z pľúc ku stropu.

Vydraný plyš rokmi bledne na červenej pohovke.

Sedím na nej a čakám kedy zavoláš.

No ty nezavoláš a ja budem blednúť ďalej až kým sa nevytratím z tohto sveta.