Hučanie v hlave

Hučanie v hlave. Tak vyrušujúce, tak nepríjemné, tak hlasné.

A pritom zaniká v tlkote vlastného srdca.

Stredný mozog vyvedený z rovnováhy a ťahanie v sánke, ktoré nechce prestať.

Chladné schody a ruky vo vlasoch. Stratené na ceste k miestu, kde sa mali nachádzať. Ako ja...

Lesklý čierny lak zaniká v tieni blikajúcich neónov a odráža svetielka.

Vedú k bielo červenej krabičke ovládajúcej po nikotíne bažiacu populáciu.

Zamračené obočie a tmavé pery spojené do čiary.

„Why so serious?“ ozval sa spoza mňa hlboký hlas.

Ako šialený Jocker z tuctového Hollywoodskeho filmu. No občas tie citácie stoja za to.

Pretočila som očami a zaškŕkala zapaľovačom.

„No vyklop čo ti sadlo na nos,“ pokračoval hlas.

Prechádzajúc rukami po červenej bavlne skrývajúcej čipku siloniek s pohľadom upretým na aleju čerešní, hľadím pred seba tlačená tisíckami slov, ktoré nedokážem vysloviť.

Vietor rozfúkava padajúce kvety pod plachtou noci bez hviezd. Nehodia sa k rytmickému burácaniu bás vo vysvietenej miestnosti za chrbtom.

„Nezáleží na tom či miluješ dva roky alebo dva týždne. Ak si raz v tom, cesta z tej ružovej priekopy je kurva kľukatá...“

„Až tak?“ nasledovali nesmelé slová po dlhej pauze.

„Dôvera je krehký kus ľadu, vieš to? A na citlivosť sa už dávno zabudlo...“