Tvár

Schizofrenikom dávajú pri terapii zrkadlo aby opísali čo vidia.

Niektorí sa doň boja pozrieť, kričia zdesením. Iní opisujú úplne inú osobu. Ďalší plačú zúfalstvom alebo sa smejú. Šialene...

Úzka ulička s čiernymi tapetami vedie k záchodom. Spoza zatvorených dverí dolieha zvuk basgitary a bubna, ktorý v pravidelných intervaloch rozochvieva hrudný kôš. V rohu sa rozpína mohutná rastlina, no pozornosť upúta čosi iné.
Pohľad cudzieho človeka.

Na okamih sa zaseknem v strede slabo osvetlenej chodby a zrazu neviem kam sa ďalej pohnúť.

Ako stáť na móle, ktoré vyčnieva z brehu tmavého jazera a byť z nenazdajky sotený do ľadovej vody. Prvé sekundy sú tak ochromujúce, že nie je cítiť nič, no hneď ako uplynie najväčší šok, ľadová voda sa nečakanou silou zavŕta hlboko pod kožu.

Ja zatiaľ bez dychu stojím oproti človeku, ktorého poznám celý život, no aj tak je to môj neznámy.

Pozerám sa do zrkadla a nedokážem sa zbaviť tiaživého pocitu stratenosti.

„Kto vlastne si?“ počujem ako moje pery vyslovia nahlas tú zákernú otázku a uvedomujem si, že v tom momente sa všetko mení.
Pozerám sa do nového sveta, v ktorom slová znamenajú všetko a ja neznamenám nič.