Hrana

Každý deň sa ráno zobúdzame so zavretými očami vychutnávajúc si ten krátky okamih pred prebudením, ktorý predznamenáva začiatok nového dňa.

Nový deň.

Vstávame z postele a unavene prechádzame do kuchyne, kde na nás čaká život dávajúci čierny nápoj. Rozvoniava po miestnosti a zamyslenie sa nad tým, že investícia do kávovaru s časovačom sa skutočne vyplatila prináša rovnako hrejivý pocit.

Zapnúť televízor, čítať noviny či zahĺbiť sa do sveta, v ktorom máme svoje miesto je rutina.

Problém nastáva s nečakaným precitnutím, že už nechceme zotrvávať v rovnakých koľajach.

Už nechceme kráčať po rovnakom poli, cez rovnaký most a brodiť tú istú rieku, iba v iný deň.

S tiahou v žalúdku si uvedomujeme, že toto nie je to pravé miesto.

No spoločnosť sa na nás usmieva, a tak jej opätujeme strhaný pohyb, ktorý zostal z pozostatkov úsmevu, za ktorým sa skrývame s úmyslom nezaťažovať všetkých okolo.

Zúfalo sa nás snaží rozveseliť a uistiť, že robíme správne ak ideme s davom.

No ľudia sú ovce a spolužitie v celku tvorenom množstvom ľudí neodmysliteľne potrebuje normy.

... a ich porušovanie prináša lákavo šteklivé dráždenie v bruchu, ten opojný pocit voľnosti, keď veci naberú nový spád a zrazu je jednoduché vymaniť sa zo zabehnutého kolobehu.

Lenže to je ako lietať v rakete okolo čiernej diery. Nech robíte čokoľvek, pritiahne vás späť.

A tak sa ocitáme na jej hrane.

Podvedome si uvedomujúc, že sa znova nedokážeme dostať preč.

Pretože nevieme kam.

Vôkol sú hviezdy, no sú ďaleko od seba, tak ďaleko odo mňa, zasadené v prázdnej čierňave a hlavný krok, ktorý musíme spraviť je ponoriť sa do tmy.

Zapadnúť do nej.

Znie to desivo a rovnaký pocit to vyvoláva.

Tak čo robiť?

Chlad sála odo dverí, ktoré nie sú dostatočne izolované a prepúšťajú jesenné počasie dovnútra.  Načahuje za mnou svoje ľadové pazúre zatiaľ čo ja stojím v kuchyni za balkónovými dverami s horúcou kávou v rukách.

Tak sa už konečne rozhodni, nemôžeš žiť navždy na hrane.