Za to

Za všetko čo bolo, čo je a čo bude...

Bežne sa zvykneme pýtať prečo.

Ta otázka sa dere spod postele, vykukuje spoza skrine a čaká na teba v kúpeľni.

Kamkoľvek ideš, sleduje ťa v tieni každej vyššej budovy a vynára sa spomedzi kontajnerov prekypujúcich odpadkami na rohoch ulíc, na ktoré nevstupujú ľudia po desiatej hodine večer.

No ja cez ne prechádzam unášaná myšlienkami do iných dimenzií, ktoré sú tak odlišné od našej.

A možno nie sú, iba si ich idealizujeme, pretože to je to jediné miesto, kde sa dokážeme skryť pred sebou.

Áno, pripustenie že utekáme tak ďaleko len aby sme sa na okamih cítili ako niekto iný prináša nečakane neodvratný pocit nespokojnosti so svetom.

Prechádzky tmavými ulicami neprinášajú oslobodenie, iba stotožnenie sa s vlastným osudom a myšlienkami, ktoré bez cieľa blúdia na všetky strany.

Ach, keby sa len dokázali zastaviť.

Aspoň na chvíľu.

No ony hľadajú teba zatiaľ čo ty blúdiš rovnako ako ja, no nie smerom ku mne, nie smerom, ktorý som zvolila.

A tak s trpkou príchuťou cigarety na perách pripíjam ďalším dúškom krvavo červeného vína na všetky momenty, ktoré som minula, pretože nešli smerom, ktorý som zvolila.

No pripíjam i na tie, ktoré čakajú za rohom.

Možno za ďalším a možno i toto moje túlanie má jasný smer, ku ktorému sa musím prepracovať po čase, pretože nič nie je zadarmo.

A možno je to práve trest.

Karma.

Za to čo bolo, za to čo je, za to čo bude.