Za všetko čo
bolo, čo je a čo bude...
Bežne sa zvykneme
pýtať prečo.
Ta otázka sa
dere spod postele, vykukuje spoza skrine a čaká na teba v kúpeľni.
Kamkoľvek ideš,
sleduje ťa v tieni každej vyššej budovy a vynára sa spomedzi kontajnerov
prekypujúcich odpadkami na rohoch ulíc, na ktoré nevstupujú ľudia po desiatej
hodine večer.
No ja cez ne
prechádzam unášaná myšlienkami do iných dimenzií, ktoré sú tak odlišné od našej.
A možno
nie sú, iba si ich idealizujeme, pretože to je to jediné miesto, kde sa
dokážeme skryť pred sebou.
Áno,
pripustenie že utekáme tak ďaleko len aby sme sa na okamih cítili ako niekto
iný prináša nečakane neodvratný pocit nespokojnosti so svetom.
Prechádzky tmavými
ulicami neprinášajú oslobodenie, iba stotožnenie sa s vlastným osudom a myšlienkami,
ktoré bez cieľa blúdia na všetky strany.
Ach, keby sa
len dokázali zastaviť.
Aspoň na chvíľu.
No ony hľadajú
teba zatiaľ čo ty blúdiš rovnako ako ja, no nie smerom ku mne, nie smerom,
ktorý som zvolila.
A tak s trpkou
príchuťou cigarety na perách pripíjam ďalším dúškom krvavo červeného vína na
všetky momenty, ktoré som minula, pretože nešli smerom, ktorý som zvolila.
No pripíjam
i na tie, ktoré čakajú za rohom.
Možno za ďalším
a možno i toto moje túlanie má jasný smer, ku ktorému sa musím
prepracovať po čase, pretože nič nie je zadarmo.
A možno
je to práve trest.
Karma.
Za to čo
bolo, za to čo je, za to čo bude.
