Improvizícia

Ďalšie ráno...
Skončí sa to niekdy?
Ten bludný kruh vášne a sklamaní.

Keď pery kričia áno, a srdce vodu káže...ako veľmi pokrytecké.

Môže byť život za hranicami duše?
Môže byť láska bez výčitiek druhej strany?

Môže sa svetlo lámať v rozbitom skle zakrvavenej dlani?

Dlani, ktorá rozpučila pohár s prípitkom na slávu pohrebu.

Pretože zabíjať sa dá na viac spôsobov.
Pretože krvácať sa dá viac rokov.
Pretože dieru v hrudi občas nedokážu zaplátať ani najhrubšie povrazy.

A tak sme sa prestali pýtať prečo.

Prestali sme preklínať.
Začali kuť podrazy.
Začali sme riskovať, nechali sa skopávať a za holé nohy ťahať po rozpálenej púšti  kočiarom.
Až kým voz nedorazí k vode.
K záchrannému dažďu pre všetky horiace duše.
Zapálené účinkami vlastných slov.

No plamene sú príliš príťažlivé svojou spontánnosťou a spomienky nenechajú schladiť ubolené telo.
Spálené rany.

Tak sedíme na brehu.

Nohy ponorené vo vode a na telo dopadajú lúče prisilného slnka.

Mračíme sa, no pritom usmievame a vravíme tomu improvizácia.

A teplo ranných podušiek vystiredala vôňa nového človeka.

Stačí sa len pritúliť a nemyslieť.

Alebo sa radšej netúliť, niečo zostáva zakázané.

Huslista

Slnečné popoludnie.
Nadšený štekot psov a smiech ľudí.
Dlhé chodníky, pomalé kroky a dupot podrážok o mačacie hlavy nepravideľne vyčnievajúce z chodníku.
Spev vtákov a...hudba.
Slák jemne dopadajúci na napnuté struny pripevnené na ručne opracovanom smrekovom dreve.
Pevne zomknuté pery a tmavé línie zavretých očí. Trocha sa mračiacich.
Prestávka, pauza a znova vysoké tóny.
Jemné a vláčne ako hodváb unikajúci vo vetre pomedzi prstami.
Pevný postoj, no plynulé pohyby.
Tak nenútené, tak zmyselné.
Žiadne myšlienky nekolujú v hlave pretože jediné čo ste schopní je stáť a počúvať.
Dych zastavený v hrdle a na jazyku nevysloviteľné slova obdivu.
A vďaky.
Že sa môžete na takom niečom zúčastniť.
Že môžete tvoriť časť tej neopakovateľnej symfónie.
Ako keď maliar postaví kýbliky so modrou a červenou farbou na okraj plošinky rebríku.
Nešikovne o ne zavadí nohou pri pokuse dočiahnuť najvyššie časti steny a ony sa zošmyknú z okraja.
Neodvratne sa blížia k zemi, k svojmu koncu.
No pred nárazom na dlážku sa dotknú vekami a dve odlišné farby sa vo vzduchu zrazia.
Objímajú sa a prelínajú svojimi neopakovateľnými krivkami.
Nádherný tanec.
Koniec bol však neodvratný..
Huslista dohral vždy najkrajšiu pieseň.
A v zelenom parku zostal len šum vetra.