Nadšený štekot psov a smiech ľudí.
Dlhé chodníky, pomalé kroky a dupot podrážok o mačacie hlavy nepravideľne vyčnievajúce z chodníku.
Spev vtákov a...hudba.
Slák jemne dopadajúci na napnuté struny pripevnené na ručne opracovanom smrekovom dreve.
Pevne zomknuté pery a tmavé línie zavretých očí. Trocha sa mračiacich.
Prestávka, pauza a znova vysoké tóny.
Jemné a vláčne ako hodváb unikajúci vo vetre pomedzi prstami.
Pevný postoj, no plynulé pohyby.
Tak nenútené, tak zmyselné.
Žiadne myšlienky nekolujú v hlave pretože jediné čo ste schopní je stáť a počúvať.
Dych zastavený v hrdle a na jazyku nevysloviteľné slova obdivu.
A vďaky.
Že sa môžete na takom niečom zúčastniť.
Že môžete tvoriť časť tej neopakovateľnej symfónie.
Ako keď maliar postaví kýbliky so modrou a červenou farbou na okraj plošinky rebríku.
Nešikovne o ne zavadí nohou pri pokuse dočiahnuť najvyššie časti steny a ony sa zošmyknú z okraja.
Neodvratne sa blížia k zemi, k svojmu koncu.
No pred nárazom na dlážku sa dotknú vekami a dve odlišné farby sa vo vzduchu zrazia.
Objímajú sa a prelínajú svojimi neopakovateľnými krivkami.
Nádherný tanec.
Koniec bol však neodvratný..
Huslista dohral vždy najkrajšiu pieseň.
A v zelenom parku zostal len šum vetra.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára