Improvizícia

Ďalšie ráno...
Skončí sa to niekdy?
Ten bludný kruh vášne a sklamaní.

Keď pery kričia áno, a srdce vodu káže...ako veľmi pokrytecké.

Môže byť život za hranicami duše?
Môže byť láska bez výčitiek druhej strany?

Môže sa svetlo lámať v rozbitom skle zakrvavenej dlani?

Dlani, ktorá rozpučila pohár s prípitkom na slávu pohrebu.

Pretože zabíjať sa dá na viac spôsobov.
Pretože krvácať sa dá viac rokov.
Pretože dieru v hrudi občas nedokážu zaplátať ani najhrubšie povrazy.

A tak sme sa prestali pýtať prečo.

Prestali sme preklínať.
Začali kuť podrazy.
Začali sme riskovať, nechali sa skopávať a za holé nohy ťahať po rozpálenej púšti  kočiarom.
Až kým voz nedorazí k vode.
K záchrannému dažďu pre všetky horiace duše.
Zapálené účinkami vlastných slov.

No plamene sú príliš príťažlivé svojou spontánnosťou a spomienky nenechajú schladiť ubolené telo.
Spálené rany.

Tak sedíme na brehu.

Nohy ponorené vo vode a na telo dopadajú lúče prisilného slnka.

Mračíme sa, no pritom usmievame a vravíme tomu improvizácia.

A teplo ranných podušiek vystiredala vôňa nového človeka.

Stačí sa len pritúliť a nemyslieť.

Alebo sa radšej netúliť, niečo zostáva zakázané.