Akvárium

Hľadanie zmyslu pravdy a života občas sa vymyká normálnym normám.

Bledé rána, bednúce steny, bledé oči.

Bez iskier, bez farby, bez živých odrazov zrkadla naivného šťastia.

Ako ryby v akváriu, márne hľadajúce šíry oceán.

Trpko si uvedomujú, že obraz rastlín za sklom je len trápnou napodobeninou skutočnosti.

Lacnou zásterkou reality.

Ktorú si však nikdy nepripustia.

Raná šálka Earl Grey a vôkol ticho, ktoré prelína len pravidelné tikanie nástenných hodín.

Občas idylka, sladký únik od hluku mesta, občas peklo a jeho chladné plamene zväzujúce pľúca.

Sedím bez dychu a ani najhorúcejší čaj nedokáže zahriať teplom posteľných obliečok, ktoré vychladli.

Chrapľavé zakašlanie motora a hudba, jediná ponúkajúca vykúpenie z tohto sveta.

Smutná a pomalá, no plná vášne, nádeje a očakávania.

Ako každá duša snažiaca sa vymaniť z pazúrov nemennosti života v prázdnom akváriu.

20. január

Dnes je deň ako každý iný, keď ste sladko zaspávali a zobudili sa prineskoro.

Priskoro nešťastní.

Na stole otvorený diár a v ňom tisíce slov.

V pere čierny atrament a myšlienky na spomienky zhmotnené na modrých linajkách mnohých strán.

O strachu bez nástrah, o živote na vážkach,

o dni bez noci, o svete na konci

lenivého pohŕdania vlastnej bezmocnosti.

O nemennosti krivdy a dlhých daždivých dní sebeckosti.

Svet skazenej radosti a voľných myšlienok všetkých ľudí bez minulosti.

Na ktorú sa stihlo nemyslieť, no nezabudlo.

Pátrame, letíme, nestíhame, kričíme, ideme, padáme, učíme sa, napredujeme, mokneme, motáme sa, plačeme, bojíme sa, zaspávame, pijeme, vychutnávame, dýchame, žijeme.

A dúfame v lepší zajtrajšok opierajúc sa o barličku zvyškov optimizmu.

Vzdialenosť

Dlhá ulica.

Tma ako v rohu.

Kamienky štrkotajúce o hladký asfalt.

Pouličné svetlá bez energie.

Ako ja.

Zostalo už iba mechanické našľapávanie.

Z ľavej na pravú. Občas bližšie k jednej stene, občas k druhej.

Alkohol je zlota.

Triezvenie väčšia.

Žiarivý koniec cigarety zaniká pri mäkkom filtri.

Po poslednom tabakovom výdychu zostalo len dunivé ticho.

Takmer ako basy v bare pred pár hodinami.

Výrazné oči, jemný úsmev, známe gestá.

A hlavne to jedno, pozdvihujúc pohár na prípitok našej nemej konverzácie.

Keď sa pohľady stretli.

Občas nechcete tým svojím uhnúť, lebo sa bojíte, že sa ten moment stratí.

A tak bez dychu mrzneme na tmavom mieste vysvieteného podniku.

Skoro ako včera, ale o pár kilometrov od tadeto ďalej.

O pár metrov bližšie k sebe.

Pár centimetrov od seba.

Pár milimetrov.

Vlastne žiadne.

A čas sa zastavil.

No potom skočil míľovými krokmi a sme tu, v rachotiacom raji alkoholu a svetielok.

Sme tam, kde nechceme byť, pretože na mieste vedľa je niekto iný.

Prečo tam je? Nech odíde!

Nie, neodíde.

Možno tam má byť, len vy ste nepochopili, čo to má s vami spoločné.

S vašim životom.

Po ôsmej vodke to tiež nedochádza. Po deviatej nedôjde.

A tak kráčam sama po ulici.

Motám sa.

Ľudia radi čakajú na zázraky.