Vzdialenosť

Dlhá ulica.

Tma ako v rohu.

Kamienky štrkotajúce o hladký asfalt.

Pouličné svetlá bez energie.

Ako ja.

Zostalo už iba mechanické našľapávanie.

Z ľavej na pravú. Občas bližšie k jednej stene, občas k druhej.

Alkohol je zlota.

Triezvenie väčšia.

Žiarivý koniec cigarety zaniká pri mäkkom filtri.

Po poslednom tabakovom výdychu zostalo len dunivé ticho.

Takmer ako basy v bare pred pár hodinami.

Výrazné oči, jemný úsmev, známe gestá.

A hlavne to jedno, pozdvihujúc pohár na prípitok našej nemej konverzácie.

Keď sa pohľady stretli.

Občas nechcete tým svojím uhnúť, lebo sa bojíte, že sa ten moment stratí.

A tak bez dychu mrzneme na tmavom mieste vysvieteného podniku.

Skoro ako včera, ale o pár kilometrov od tadeto ďalej.

O pár metrov bližšie k sebe.

Pár centimetrov od seba.

Pár milimetrov.

Vlastne žiadne.

A čas sa zastavil.

No potom skočil míľovými krokmi a sme tu, v rachotiacom raji alkoholu a svetielok.

Sme tam, kde nechceme byť, pretože na mieste vedľa je niekto iný.

Prečo tam je? Nech odíde!

Nie, neodíde.

Možno tam má byť, len vy ste nepochopili, čo to má s vami spoločné.

S vašim životom.

Po ôsmej vodke to tiež nedochádza. Po deviatej nedôjde.

A tak kráčam sama po ulici.

Motám sa.

Ľudia radi čakajú na zázraky.