Guľové kľučky

Poďme sa tváriť, že sme tu sami.

V tomto svete bez okien s dverami, ktoré zvykne byť ťažké odomknúť.

Ako ľudia vstupujúci do nášho života. Nie všetci vám dovolia vidieť až na dno duše a pustiť vás ďalej.

Cez dvere. Cez zámky. Cez guľové kľučky.

Stojíme tu. Osamelí.

V dave hláv, postáv, myšlienok, spomienok a odsudzovania.

V dave nehybných masiek neústupčivo skrývajúcich samých seba.

Držíme sa za ruky a utekáme na koniec sveta. Na jeho okraj.

Je nám jedno, že z neho nakoniec spadneme.

Jednoducho tam musíme dôjsť, aby sme si dokázali, že to zvládneme.

Že je možné dostať sa tam spoločnými silami.

Čím viac slabneme, tým sme silnejší.

Pretože nejde o to, koľko rán ste schopní prijať, ale koľko krát sa dokážete po tých ranách postaviť, oprášiť si krvavé kolená a povedať Ďakujem.

Absurdné?

Rozhodne.

Ďalší krok je dosiahnuteľný...len cez bolesť.

Kto nepochopil, ten nikdy nepadal.
Nepadal sám uvedomujúc si, že môže byť zachránený len jedným človekom.
Tým, ktorého teplo vyžarujúce z dlane podáva pomocnú ruku.
Ťahá a posmeľuje vopred.
Ale skutočne vieme koho nasledujeme?