Zhon

Pokojné ťahanie francúzskych slov a ladné chrapčanie Edith Piaf sa zľahka rozlieha po miestnosti voňajúcej drevom a čerstvým pečivom.

Hustá pena na káve kontrastujúca s odtlačkom rúžu na snehobielej šálke odpútava pozornosť od modrých ruží na mäkkých sedačkách.

Za oknami sa ženú ľudia unavení vlastným životom, ktorý im nedáva spávať.

Tak šťastní v svojom svete bez radosti.

Tak vďační v svojej bubline snov, ktoré zostávajú navždy pod obliečkami hrubých paplónov, na páperových vankúšoch.

Tak spokojní so všetkými brvnami pod nohami vyvolávajúcimi očakávanú ľútosť, zdôrazňujú tiahu situácie.

No keď sú naokolo iba osoby otočené chrbtom, nadávame a plačeme. Náhliac sa ďalej.

Letíme vyprahnutí púšťou prehliadajúc čašu vody meniacu sa na prach.

Neponáhľame sa lebo doba je rýchla, ale preto, že sa snažíme utiecť sami pred sebou.

Ďaleko od problémov a vlastného temperamentu, ktorý nezvládame držať pod kontrolou.

Dokážeme sa ešte zastaviť a prestať sa hnať za neviditeľnými prízrakmi?

Dokáže nás niekto zastaviť?

Slová

Drobné kvapky hladiace konce nafarbených mihalníc pokojne klepocú po ploských kameňoch dláždeného chodníka a vpíjajú sa do zimného kabáta.

Dlhá chvíľa, jedna sekunda.

Plytký výdych a zmeravené pery, ktoré sa nezmohli na pohyb.

Nečakane pobozkané. Zamrznuté v okamihu prekvapenia a zmätenosti.

Nesmelý nádych prerušujúci ťaživé ticho hudby dažďa vedie slová, ktoré museli prísť, aj keď nechceli.

Krátky moment. Tak výrazný.

Môže sa zdať ako celý život no pritom je len zlomkom galaxie, jedna planéta maličkej slnečnej sústavy.

Svet v ktorom žijeme sa neodohráva pred našimi očami, ale v našej hlave.

V nespútanom vesmíre, ktorého hranice siahajú do krajín bezhraničnosti otvorenej mysle.

Jeden rok.

Môže byť neskutočne dlhý ako ťažký deň, ktorý sa zdá byť večnosťou či krátky ako cigarety vyfajčené v časoch najväčšej nervozity.

Je to ako stáť na hranici nevyslovených slov.

Držiac sa končekmi prstov okraju skaly visíme nad čiernou jamou a lámeme si v hlave otázku, či toto má byť to veľké finále a koniec cesty, ktorá viedla do priepasti alebo je to začiatok, dvere otvárajúce sa len z jednej strany.

Tak krehkí.

No odolávame prechádzajúc cez nás návaly bezmocnosti, ktorú spôsobila únava.

Prichádza triaška a úzkosť zo strachu z neznámeho.

Je to ako vybrať si z dvoch uličiek medzi vysokými barákmi v rozpadajúcom sa meste zmietanom ničivými otrasmi zemetrasenia.

Možno sú obe uličky slepé a možno sme slepí zostali my.