Slová

Drobné kvapky hladiace konce nafarbených mihalníc pokojne klepocú po ploských kameňoch dláždeného chodníka a vpíjajú sa do zimného kabáta.

Dlhá chvíľa, jedna sekunda.

Plytký výdych a zmeravené pery, ktoré sa nezmohli na pohyb.

Nečakane pobozkané. Zamrznuté v okamihu prekvapenia a zmätenosti.

Nesmelý nádych prerušujúci ťaživé ticho hudby dažďa vedie slová, ktoré museli prísť, aj keď nechceli.

Krátky moment. Tak výrazný.

Môže sa zdať ako celý život no pritom je len zlomkom galaxie, jedna planéta maličkej slnečnej sústavy.

Svet v ktorom žijeme sa neodohráva pred našimi očami, ale v našej hlave.

V nespútanom vesmíre, ktorého hranice siahajú do krajín bezhraničnosti otvorenej mysle.

Jeden rok.

Môže byť neskutočne dlhý ako ťažký deň, ktorý sa zdá byť večnosťou či krátky ako cigarety vyfajčené v časoch najväčšej nervozity.

Je to ako stáť na hranici nevyslovených slov.

Držiac sa končekmi prstov okraju skaly visíme nad čiernou jamou a lámeme si v hlave otázku, či toto má byť to veľké finále a koniec cesty, ktorá viedla do priepasti alebo je to začiatok, dvere otvárajúce sa len z jednej strany.

Tak krehkí.

No odolávame prechádzajúc cez nás návaly bezmocnosti, ktorú spôsobila únava.

Prichádza triaška a úzkosť zo strachu z neznámeho.

Je to ako vybrať si z dvoch uličiek medzi vysokými barákmi v rozpadajúcom sa meste zmietanom ničivými otrasmi zemetrasenia.

Možno sú obe uličky slepé a možno sme slepí zostali my.