Zhon

Pokojné ťahanie francúzskych slov a ladné chrapčanie Edith Piaf sa zľahka rozlieha po miestnosti voňajúcej drevom a čerstvým pečivom.

Hustá pena na káve kontrastujúca s odtlačkom rúžu na snehobielej šálke odpútava pozornosť od modrých ruží na mäkkých sedačkách.

Za oknami sa ženú ľudia unavení vlastným životom, ktorý im nedáva spávať.

Tak šťastní v svojom svete bez radosti.

Tak vďační v svojej bubline snov, ktoré zostávajú navždy pod obliečkami hrubých paplónov, na páperových vankúšoch.

Tak spokojní so všetkými brvnami pod nohami vyvolávajúcimi očakávanú ľútosť, zdôrazňujú tiahu situácie.

No keď sú naokolo iba osoby otočené chrbtom, nadávame a plačeme. Náhliac sa ďalej.

Letíme vyprahnutí púšťou prehliadajúc čašu vody meniacu sa na prach.

Neponáhľame sa lebo doba je rýchla, ale preto, že sa snažíme utiecť sami pred sebou.

Ďaleko od problémov a vlastného temperamentu, ktorý nezvládame držať pod kontrolou.

Dokážeme sa ešte zastaviť a prestať sa hnať za neviditeľnými prízrakmi?

Dokáže nás niekto zastaviť?