Klietka

Šepot stromov.

Ladné presúvanie sa zošuverených listov po suchej zemi.

Hudba lesa.  

Zavreté oči a v pľúcach nádejne čerstvý vzduch.

Povznášajúce vykúpenie z tiahy mesta, ktorá naň dolieha.

Špinavý dôsledok dopadajúci na priedušky hriechov páchaných na prírode.

Na sebe...

Úzkosť.

Cítime sa ako vtáky uviaznuté v opustenej klietke pytliakov.

Chceme z nej von.

Potrebujeme sa zachrániť , no akonáhle sme na slobode, nie sme voľní.

Plní nenaplnených snov a nesplnených túžob blúdime za mrežami ďalšej klietky tvorenej z lepkavých vlákien pavučiny omylov a strachu.

Je oveľa menšia ako bola tá predtým.  

Bez vzduchu.

Visíme vo vákuu a pohyb, ktorým sa posúvame ďalej je len bezbrehé kývanie krídel. 

Zväzujúce dušu.

Obmedzujúce myseľ.

Len tma, ktorú si sami vytvárame.

Vykúpenie sa nachádza až v absurdnom okamihu pripustenia si, že až dokážete prestať unikať z klietky, nájdete stratenú rovnováhu a všetky steny navôkol opadnú.

Život nemusí dávať zmysel, stačí si uvedomiť, že ak ho žijete s vášňou, nikdy nie je úplná tma.