Hrana

Každý deň sa ráno zobúdzame so zavretými očami vychutnávajúc si ten krátky okamih pred prebudením, ktorý predznamenáva začiatok nového dňa.

Nový deň.

Vstávame z postele a unavene prechádzame do kuchyne, kde na nás čaká život dávajúci čierny nápoj. Rozvoniava po miestnosti a zamyslenie sa nad tým, že investícia do kávovaru s časovačom sa skutočne vyplatila prináša rovnako hrejivý pocit.

Zapnúť televízor, čítať noviny či zahĺbiť sa do sveta, v ktorom máme svoje miesto je rutina.

Problém nastáva s nečakaným precitnutím, že už nechceme zotrvávať v rovnakých koľajach.

Už nechceme kráčať po rovnakom poli, cez rovnaký most a brodiť tú istú rieku, iba v iný deň.

S tiahou v žalúdku si uvedomujeme, že toto nie je to pravé miesto.

No spoločnosť sa na nás usmieva, a tak jej opätujeme strhaný pohyb, ktorý zostal z pozostatkov úsmevu, za ktorým sa skrývame s úmyslom nezaťažovať všetkých okolo.

Zúfalo sa nás snaží rozveseliť a uistiť, že robíme správne ak ideme s davom.

No ľudia sú ovce a spolužitie v celku tvorenom množstvom ľudí neodmysliteľne potrebuje normy.

... a ich porušovanie prináša lákavo šteklivé dráždenie v bruchu, ten opojný pocit voľnosti, keď veci naberú nový spád a zrazu je jednoduché vymaniť sa zo zabehnutého kolobehu.

Lenže to je ako lietať v rakete okolo čiernej diery. Nech robíte čokoľvek, pritiahne vás späť.

A tak sa ocitáme na jej hrane.

Podvedome si uvedomujúc, že sa znova nedokážeme dostať preč.

Pretože nevieme kam.

Vôkol sú hviezdy, no sú ďaleko od seba, tak ďaleko odo mňa, zasadené v prázdnej čierňave a hlavný krok, ktorý musíme spraviť je ponoriť sa do tmy.

Zapadnúť do nej.

Znie to desivo a rovnaký pocit to vyvoláva.

Tak čo robiť?

Chlad sála odo dverí, ktoré nie sú dostatočne izolované a prepúšťajú jesenné počasie dovnútra.  Načahuje za mnou svoje ľadové pazúre zatiaľ čo ja stojím v kuchyni za balkónovými dverami s horúcou kávou v rukách.

Tak sa už konečne rozhodni, nemôžeš žiť navždy na hrane.

Tvár

Schizofrenikom dávajú pri terapii zrkadlo aby opísali čo vidia.

Niektorí sa doň boja pozrieť, kričia zdesením. Iní opisujú úplne inú osobu. Ďalší plačú zúfalstvom alebo sa smejú. Šialene...

Úzka ulička s čiernymi tapetami vedie k záchodom. Spoza zatvorených dverí dolieha zvuk basgitary a bubna, ktorý v pravidelných intervaloch rozochvieva hrudný kôš. V rohu sa rozpína mohutná rastlina, no pozornosť upúta čosi iné.
Pohľad cudzieho človeka.

Na okamih sa zaseknem v strede slabo osvetlenej chodby a zrazu neviem kam sa ďalej pohnúť.

Ako stáť na móle, ktoré vyčnieva z brehu tmavého jazera a byť z nenazdajky sotený do ľadovej vody. Prvé sekundy sú tak ochromujúce, že nie je cítiť nič, no hneď ako uplynie najväčší šok, ľadová voda sa nečakanou silou zavŕta hlboko pod kožu.

Ja zatiaľ bez dychu stojím oproti človeku, ktorého poznám celý život, no aj tak je to môj neznámy.

Pozerám sa do zrkadla a nedokážem sa zbaviť tiaživého pocitu stratenosti.

„Kto vlastne si?“ počujem ako moje pery vyslovia nahlas tú zákernú otázku a uvedomujem si, že v tom momente sa všetko mení.
Pozerám sa do nového sveta, v ktorom slová znamenajú všetko a ja neznamenám nič.