Biely svet

Láska je tak dychtivá a hlboká.

No často vyvoláva iba samé problémy a kazí sny.

V mladosti, medzi prvými láskami je moc ľahké zaľúbiť sa bezhranične, úplne sa odovzdať a vložiť do toho všetko. Preto na tú prvú mnohí tak radi spomínajú alebo len nedokážu zabudnúť.

Potom však nasleduje pár zrád a pádov a my sa rokmi vyliečime.

Poučíme.

Teda aspoň si to myslíme, hrdo týčiac hlavu nad barovým pultom, nenápadne rozlievajúc Dry Martini s vodkou z nepraktického pohára okolo seba, rozdávajúc životné múdrosti obalené cynizmom inej čerstvo ranenej labuti.

No potom sa to stane znovu a zrazu je jedno či sme vo vzťahu alebo single.

Príde niekto, kto s gumeným kladivom búši na múry a pritom sa očarujúco usmieva. Akoby ani nebol ozbrojený.

Aké hlúpe myslieť si, že po pár drinkoch vieme viac.

Aké hlúpe myslieť si, že ten úsmev znamená niečo viac.

Aké hlúpe myslieť si, že nájsť najsmutnejší pár očí v preplnenej miestnosti baviacich sa ľudí nám pomôže nájsť samých seba.

Je tak jednoduché zapadnúť do rozprávky, ktorú si sami vytvoríme.

Tak naivné s ľahkosťou si pripúšťať, že už po dvoch sms-kách na dobrú noc sa vidíme vo svadobných šatách ohádzaných lupeňmi ruží, ktoré rozfúkava jemný vietor na pláži.

Aké je len ťažké byť cynikom či realistom a padnúť pritom tak hlboko.

Hrdosť trpí, srdce tiež, no my sme sa rozhodli žiť život tak, aby sme tie dôležité veci v ňom nehovorili nahlas. A prečo? Skutočne potrebujeme hrať formu a tváriť sa, že keby padne lietadlo do džungle a my prežijeme, dokážeme zachrániť aj zvyšok nemohúcej posádky?

A pritom sme v skutočnosti oveľa krehkejší ako jemný kus porcelánu.

A tak sa zabúdame otvoriť a zobúdzame sa bolestivo nahí so svojou dušou odhalenou iba pred sebou samým.

Iba ja vo veľkej posteli s bielymi obliečkami. Iba biele šuplíky a biele záclony na bielom okne. Iba biely svet navôkol a pocit úzkosti odrážajúci sa od bielych stien.

No je tak krásne vedieť po tom všetkom znova snívať za bdela.