Všetko

Čvirikanie vtákov a pokojné ticho sa s ľahkosťou vznáša v izbe s dubovými parketami.

Ranné lúče prenikajú cez plastové okná a prehrievajú svetlú izbu.

Slnko šteklí na tvári rovnako ako vlasy, voľne pohodené na modrom vankúši.

Hlboký nádych a voľný výdych spočinutý na voňavej posteľnej bielizni, na mieste, kde je medzi dvoma matracmi medzera, dokonalo presne oddeľujúca strany postele.

Tej tvojej a tej ďalšej.

Bruškami prstov po nej prechádzam a nechávam sa unášať spomienkami do časov, ktoré sme spolu prežili.

Mäkké svetlo sa vpíja do tvojej kože a vecí navôkol.

Svojimi farbami zjemňuje tvary a dodáva akýsi hrejivý pocit zmierenia sa so svetom.

So životom.

So sebou.

Otváraš oči, telepatia je silná zbraň. Hlavne keď funguje.

Rozospato na mňa zažmurkáš a so spýtavým pohľadom na mňa bez slova zahľadíš.

No ja sa usmievam, pretože viem, že slová netreba.

Netreba minulosť ani budúcnosť.

Jediné čo potrebujem je tento moment, tvoja prítomnosť, tvoj pohľad, tvoje ruky a tvoja radosť vyžarujúca z každého kúska tela, ktorá ma objíma vrúcnejšie ako kedy kto dokázal.

Zatiaľ čo sa ti myšlienky odrážajú v sklenom pohľade uprenom hlboko do mojej duše, načahujem dlaň a aj keď so strachom, ktorý je vo mne zakorenený hlbšie ako pud sebazáchovy, dávam ti svoju dôveru.

Pretože to je všetko čo mám.

Usmievaš sa na mňa späť a vidím, ako ťa to potešilo.

Nemyslím si, že to chápeš, ale ja sa nikam nenáhlim.
A možno sa mýlim a ja som tým, kto nechápe.

Tak sa iba nakláňam cez okraj medzi tvojim matracom.

So zatajeným dychom čakám čo sa bude diať zatiaľ čo verím na šťastné konce Disney filmov. Pretože aj tam princezné zistili ako to na svete chodí. Šťastné pokračovanie bolo iba o zhode náhod, o šťastí.

Je náš život o zhode náhod alebo je tam niečo viac?

Cítiac dotyk tvojich rúk na mojom tele v okamihu dokážem uveriť, že nie sme len nezmámi, ktorí sa stretli. Že energia, ktorá je takmer hmatateľná navôkol nebola vyvolaná tým, že sa stretli dvaja zmätení ľudia, ktorí hľadali zmysel vo svete, z ktorého sa vytrácajú farby.

Že je niečo silnejšie ako momenty režúce rany na duši.

Že je niečo viac.

Ako v otvorenej knihe listuješ vo mne a nahlas čítaš strany, ktoré chcem počuť.

Bez toho aby som ti to musela hovoriť.

Ponáraš sa do riadkov medzi slovami a ja sa ponáram do teba.

Mám pocit, že sa vznášam vychutnávajúc si ten pocit spoza privretých viečok, až kým ma nevytrhneš do reality a neponáraš späť do sveta snov knísavými pohybmi, ktorými sa vo mne hýbeš.

Padáme spolu a objavujeme miesta, na ktoré sme nikdy nevkročili, no aj napriek tomu mám pocit, že tam patrím a už nikdy z tade nechcem preč.

Dovolil si mi prejsť za hranu matraca, blízko k tebe. Príliš blízko.

Ale čo je príliš, keď už dávno sa ten pojem stratil v hlbokých vzdychoch ranných hodín dvoch stratených ľudí, ktorí si kedysi zmýlili smer aby sa našli v inom svete.