Slnečné lúče dopadajú na kožu a vpíjajú sa do chladného srdca, ktoré bije viac zo zvyku ako z vôle.
Hluk robotníkov prerábajúcich neďalekú budovu a zvuk rozličných motorov sa nesie až k zavretým oknám ľudí snažiacich sa obrniť pred vysokými teplotami príliš chladnou klimatizáciou, a tak týždeň čo týždeň ich zmáha choroba, ktorej nevidia príčinu.
Žijeme v chaose, ktorý sa naoko tvári ako usporiadaný poriadok.
Dodržujeme presne vymedzenú cestu, po ktorej stúpame v snahe doraziť k vysnívanému cieľu a pritom netušíme kam smerujeme.
Nedôverčivo hľadíme na ďaľšieho človeka, ktorého po ceste stretávame a hodnotíme podľa skúseností, ktoré sme časom nadobudli.
Pretože žijeme vo svete, v ktorom sa nedá veriť nikomu.
Toto je svet, v ktorom chlapi sú hovädá a ženy suky, ľudia sa používajú a veci sa milujú.
Potrebujeme cítiť, že pre niekoho sme nenahradisteľní, že nás nevymení pri prvej príležitosti, ktorá sa naskytne.
Lenže každý je nahraditeľný a to je fakt, ktorého uvedomenie najviac bolí.
Tak ako z toho bludného labirintu von?
Existuje ešte cesta alebo sme sa dostali príliš ďaleko?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára