Chlad

Precitnutie.

Putá.

Nie, nie tie ružové s plyšom, čo zvyknú visieť na kovovej posteli.

Úzkosť.

Žiadne sny ani radosť, len smútok a potláčaný krik.

Tichý byt.

Len mačka, dravec, spokojne sa prechádzajúci po svojom teritóriu.

Len ja v priveľkom kresle priveľkého sveta.

Kto je rád sám?

Nepotrhajte si ruky, teraz myslím stále, nie na pár minút.

Na hodiny. Dni. Týždne. Mesiace.

Strach.

Že sa to nikdy neskončí a ďalší deň s rovnakým stereotypom sa postarám o mačku, o seba, o chladničku, o kúpeľňu, a pôjdem spať.

Odraz v zrkadle.

Vystúpené žilky v bielkach, tmavé kruhy pod očami, prepadnutá tvár.

Nemilosrdne pripomína vlastnú neschopnosť.

Žiadna budúcnosť, len šero, pravidelne striedajúce nočné svetlo. Tmu.

Ako obrazy z filmu.

Zaľúbení ľudia prechádzajúci sa pri rieke. V parku. V meste.

Som ako mimozemšťan, ktorého jediným spojením so skazeným svetom je zvuk mobilného telefónu. Ten neskazený svet dávno zamrzol v deckom období pred pubertou.

- Si doma? - Máš čas? - Prídem? -

Pár slov. Ani jedno čakajúce na odpoveď. Veď načo aj, tá by nebola dôležitá.

Ako dvaja cudzí ľudia, ktorí sa stretli v posteli.

Vášnivo sa milujeme a snažíme sa zachrániť pred svetom, ktorý nás pohlcuje.

Dvadsať minút šťastia, lásky, radosti.

Kým nepríde na rad milenka, frajerka, manželka, rodina, práca.

A ja zas sedím na prázdnej posteli pozerajúc na obraz oproti.

Zostávam strnulá, smutná, chladná.

A večne čakajúca.

Na čo? To neviem...

...možno na človeka, ktorý prinesie do života teplo.

Hrdzavá hojdačka

Sivé múry, prázdne tváre, džungľa činžiakov.
Uvŕzganá hojdačka a zvlhnutý piesok v pieskovisku. Špinavý.
Prízemné mrazy, srieň na oknách, bledé líca a veľké oči. Časom tak prázdne.
Len zamrznuté slzy lesknúce sa na mihalniciach.
Aké nevinné. Aké smiešne.
Rachot motora, škrípanie bŕzd.
Tiché kroky v pozadí narúšanúce pokoj.
Známa vôňa, známe teplo, známe ťahanie v sánke, mykanie kútikmi úst.
Podvedome, podmienene.
A melanchólia je v ťahu.
- Je zima
- Tak ma zohrej
- Môžem?
Slová šeptom vyslovené a otázka visiaca medzi dvoma telami.
Jedným bez duše a isto s rohami.
Vločky na tvári, chlad pri srdci a úsmev chytľavý.
- Musíš
Hlasný výdych znejúci do praskania zmrznutých stebiel trávy.Večerom bez konca.
Ránom bez začiatku.
No chémia je chémia.
Nezáleží, koľkých to pritom zabije.
Druhá polovica duše je len jedna. A vždy bola.
Zahmlené okná v aute, odtlačky rúk na skle a pravidelné pohyby karosérie.
Citrónová, trocha pokrivená vôňa nového stromčeka a drsná látka poťahov.
Prsty prepletené v hustých vlasoch.
Jeden pocit, jedna chvíľa, hlasný ohňostroj farieb.
Prosím... nech to trvá večne.

Macík

Občas sa človek zobudí do dňa, kedy má pocit, že tu okolo rastú debili lepšie ako huby po daždi.
A že prší dosť výrazne...
Premočené šaty od mláky, cez ktorú prešiel príliš blízko taxikár a vyškerený autobusár kývajúci z odchádzajúceho autobusu. Jediného.
Na koniec sveta predsa nechodia MHD-čky.
Päť zmeškaných hovorov, tri sms-ky a roztrhaný sveter.
Veď načo opravovať hrdzavú bránu.
Zamračené obočie, v pohľade blezky a v ušiach zvončeky. Zas tá istá hudba.
Prečo sú ľudia takí hlúpi?
Každý deň sa obstavať múrmi, hádzať cez ne granáty a potom ľutovať.
To je také ľudské.
Zostáva len vyhýbať sa granátom a snažiť sa dostať bližšie.
Až kým nedorazí smrteľný úder alebo to dostatočne neotrávi.
Potom odíde.
Hradby sa otrasú, nasleduje ľútosť.
Vždy prineskoro.
No dovtedy sa človek nechá pokojne ostreľovať ďalej.
Len si vytrhá črepy zo srdca a ubolene sa vrhá do ďalšieho boja.
Ale to nie je život.
To je zápas o prežívanie.
Nešťastné schránky bez duše. Bez motivácie. S črepmi v hrudi.
Je to ako objímať starého macíka. Plyšového.
Existuje milión dôvodov, prečo by ste sa ho mali zbaviť.
Má povypadávané chlpy, tri krát prešité brucho, z ktorého sa nechce prestať tlačiť výplň a vždy, keď ho objímete začnete kýchať.
Lebo máte silnú alergiu na prach.
Lebo dráždi pľúca ubolené z ostrých hrán zarezaných črepov.
Tak prečo sa ho držíte pevnejšie ako nadšený kliešť voňavej pokožky?
Na to asi nie je zmysluplná odpoveď, no jedno určite viete.
Je váš...