Macík

Občas sa človek zobudí do dňa, kedy má pocit, že tu okolo rastú debili lepšie ako huby po daždi.
A že prší dosť výrazne...
Premočené šaty od mláky, cez ktorú prešiel príliš blízko taxikár a vyškerený autobusár kývajúci z odchádzajúceho autobusu. Jediného.
Na koniec sveta predsa nechodia MHD-čky.
Päť zmeškaných hovorov, tri sms-ky a roztrhaný sveter.
Veď načo opravovať hrdzavú bránu.
Zamračené obočie, v pohľade blezky a v ušiach zvončeky. Zas tá istá hudba.
Prečo sú ľudia takí hlúpi?
Každý deň sa obstavať múrmi, hádzať cez ne granáty a potom ľutovať.
To je také ľudské.
Zostáva len vyhýbať sa granátom a snažiť sa dostať bližšie.
Až kým nedorazí smrteľný úder alebo to dostatočne neotrávi.
Potom odíde.
Hradby sa otrasú, nasleduje ľútosť.
Vždy prineskoro.
No dovtedy sa človek nechá pokojne ostreľovať ďalej.
Len si vytrhá črepy zo srdca a ubolene sa vrhá do ďalšieho boja.
Ale to nie je život.
To je zápas o prežívanie.
Nešťastné schránky bez duše. Bez motivácie. S črepmi v hrudi.
Je to ako objímať starého macíka. Plyšového.
Existuje milión dôvodov, prečo by ste sa ho mali zbaviť.
Má povypadávané chlpy, tri krát prešité brucho, z ktorého sa nechce prestať tlačiť výplň a vždy, keď ho objímete začnete kýchať.
Lebo máte silnú alergiu na prach.
Lebo dráždi pľúca ubolené z ostrých hrán zarezaných črepov.
Tak prečo sa ho držíte pevnejšie ako nadšený kliešť voňavej pokožky?
Na to asi nie je zmysluplná odpoveď, no jedno určite viete.
Je váš...