Chlad

Precitnutie.

Putá.

Nie, nie tie ružové s plyšom, čo zvyknú visieť na kovovej posteli.

Úzkosť.

Žiadne sny ani radosť, len smútok a potláčaný krik.

Tichý byt.

Len mačka, dravec, spokojne sa prechádzajúci po svojom teritóriu.

Len ja v priveľkom kresle priveľkého sveta.

Kto je rád sám?

Nepotrhajte si ruky, teraz myslím stále, nie na pár minút.

Na hodiny. Dni. Týždne. Mesiace.

Strach.

Že sa to nikdy neskončí a ďalší deň s rovnakým stereotypom sa postarám o mačku, o seba, o chladničku, o kúpeľňu, a pôjdem spať.

Odraz v zrkadle.

Vystúpené žilky v bielkach, tmavé kruhy pod očami, prepadnutá tvár.

Nemilosrdne pripomína vlastnú neschopnosť.

Žiadna budúcnosť, len šero, pravidelne striedajúce nočné svetlo. Tmu.

Ako obrazy z filmu.

Zaľúbení ľudia prechádzajúci sa pri rieke. V parku. V meste.

Som ako mimozemšťan, ktorého jediným spojením so skazeným svetom je zvuk mobilného telefónu. Ten neskazený svet dávno zamrzol v deckom období pred pubertou.

- Si doma? - Máš čas? - Prídem? -

Pár slov. Ani jedno čakajúce na odpoveď. Veď načo aj, tá by nebola dôležitá.

Ako dvaja cudzí ľudia, ktorí sa stretli v posteli.

Vášnivo sa milujeme a snažíme sa zachrániť pred svetom, ktorý nás pohlcuje.

Dvadsať minút šťastia, lásky, radosti.

Kým nepríde na rad milenka, frajerka, manželka, rodina, práca.

A ja zas sedím na prázdnej posteli pozerajúc na obraz oproti.

Zostávam strnulá, smutná, chladná.

A večne čakajúca.

Na čo? To neviem...

...možno na človeka, ktorý prinesie do života teplo.