Hrdzavá hojdačka

Sivé múry, prázdne tváre, džungľa činžiakov.
Uvŕzganá hojdačka a zvlhnutý piesok v pieskovisku. Špinavý.
Prízemné mrazy, srieň na oknách, bledé líca a veľké oči. Časom tak prázdne.
Len zamrznuté slzy lesknúce sa na mihalniciach.
Aké nevinné. Aké smiešne.
Rachot motora, škrípanie bŕzd.
Tiché kroky v pozadí narúšanúce pokoj.
Známa vôňa, známe teplo, známe ťahanie v sánke, mykanie kútikmi úst.
Podvedome, podmienene.
A melanchólia je v ťahu.
- Je zima
- Tak ma zohrej
- Môžem?
Slová šeptom vyslovené a otázka visiaca medzi dvoma telami.
Jedným bez duše a isto s rohami.
Vločky na tvári, chlad pri srdci a úsmev chytľavý.
- Musíš
Hlasný výdych znejúci do praskania zmrznutých stebiel trávy.Večerom bez konca.
Ránom bez začiatku.
No chémia je chémia.
Nezáleží, koľkých to pritom zabije.
Druhá polovica duše je len jedna. A vždy bola.
Zahmlené okná v aute, odtlačky rúk na skle a pravidelné pohyby karosérie.
Citrónová, trocha pokrivená vôňa nového stromčeka a drsná látka poťahov.
Prsty prepletené v hustých vlasoch.
Jeden pocit, jedna chvíľa, hlasný ohňostroj farieb.
Prosím... nech to trvá večne.