Papierový labirint

V Biblii kážu život bez prehreškov, no život je prehreškom.

Satisfakcia nalievaná rovnomerne do žíl s každodennými sklamaniami, sebaklamami.

Vždy to tak bolo.

Niečo ako jin jang, až na to, že jangu sa aspoň občas darí lepšie.

Biele uličky, ostré hrany domov, známe tváre.

Chlad.

Ostrý vzduch, pišťane motora, zaprášená klimatizácia.

Aspoňže ten klinový funguje... skôr však balansuje na vydratých kolieskach, ktoré by do neho mali zapadať a hýbe sa už len zo zotrvačnosti.

Ako ľudia v zime, márne hľadajúci teplo v pletených rukaviciach, keď im mrzne srdce.

No napredujú ďalej, svojou nemennosťou sa hýbu v nekonečných cestách papierového labyrintu.

A pritom by stačilo nabrať odvahu, rozkopnúť krehké steny a boli by na slobode.

Sme však realisti.

Za všetko treba platiť.

Ide len o to koľko ste schopní obetovať.

Všetko čo máte?

Ešte stále si myslíte, že to môže byť dostačujúce?

Nie.

No obetný baránok by to vyriešil.

Skutočne sme však taký bezcitní aby sme nechali iných ľudí trpieť za vlastné hriechy?

Áno.

Nie.

Niekedy.

Možno.

Ale radšej nie.

A tak sa ďalej prechádzame v papierovom bludisku a zúfalo objavujeme jeho ďalšie skryté nástrahy.

Večer sa potápame vo voňavých obliečkach a dúfame, že ďalší deň prinesie vykúpenie.

No nasleduje len zrkadlo včerajších skutkov.

Zvrátené

Druhý deň ráno.
Priveľa myšlienok na primálo spomienok.
Priveľa pocitov na primálo odhodlania.
Prečo zo seba robíme mučeníkov a stále hľadáme vinu v niekom inom?
Za každú cenu trpíme, ale radšej nadávame akoby sme niečo zmenili.
A pritom jediné po čom túžime je byť šťastní.
Tak prečo si to robíme?
Skutočne tých pár chvíľ šťastia stojí za to? Trpieť dlhé hodiny potom.
Prvá je najhoršia, druhá je zlá, po tretej príde spánok.
Našťastie.
Tak závislý...
Priznávam.
Zvrátene a bezhranične.
Možno nás baví trpieť.
Život je tak rozmanitý so všetkými svojimi strasťami.
Len ten, ktorý si dokáže pospájať súvislosti pochopí prečo tie dve zložky nemôžu bez seba existovať.
Zábava a bolesť.
Radosť.
Sme tak šťastní že trpíme. Vďační.
A napriek tomu to bolestivo trhá zvnútra.
Je to presne ako silná droga, ktorej sa nedá zbaviť.
Požiera telo i dušu, no tých pár minút opojnej radosti stojí za to.
Otázne je len, kedy sa predávkujeme.

Vianoce

Vysoké budovy, nekonečné haldy betónu a rady okien vynímajúce sa pred čiernou upršanou oblohou. 

Náhle tak smutnou z výjavu, ktorý má každý deň pred očami.

Šialená džungľa.

Množstvo tvárí, očí, nosov, úst.

Neznámych a neobyčajne bezvýrazných. 

Ako holé múry navôkol, ktoré ich definujú.

Beztvárny hluk piesní naplnený šumom mesta a krikom dlažobných kociek, ktoré si ešte nezvykli na tvrdé podrážky čižiem.

Zvláštny výjav.

Desiatky, možno stovky uzimených duší hľadajúcich teplo srdca, ktoré sa im aj napriek ich stavu, vzťahu či rodine nedostáva.

A tak len mrznú v decembrovom raji svetielok hrajúcich v divých odtieňoch takmer diskotékového svetla.

A ostré kvapky dopadli na ich vybledlé masky uvedomujúce si vlastnú nemohúcnosť.

Úsmev a neodvrávať.
Prišli predsa Vianoce.