Spomienky

Si prvá vec ktorú vidím ráno.

Predtým ako otvorím oči. 

Usmievaš sa na mňa a pritom si balíš cigaretu podvedome automatizovanými pohybmi prstov.

Tabak sa sype na všetky strany stolíka a zanecháva za sebou kučeravé čiastočky suchých listov. 

Sedím na posteli a pozerám sa smerom kde si.

Kde si bol.

Nechápavo žmurkáš očami, keď zachytíš môj príliš dlhý pohľad. Akoby si to nevedel, akoby si to nevidel, akoby si nechcel.

No potom bez otázok prekročíš nízku lavicu, na ktorej sa lenivo rozvaľujú papiere a kusy čistého oblečenia čakajúce na stretnutie so žehličkou, a otváraš vysoké okno s bielymi rámami.

Je staré a farba sa z neho pomaly odlupuje, no napriek tomu nestráca svoju krásu.

Široká parapeta vyzývavo ponúka svoj priestor, ktorý je stvorený na pohodlné sedenie v teplý jesenný deň.

Zapaľuješ cigaretu zápalkou, ktorá jedovato syčí zatiaľ čo páli papier. Jemné pukanie tabakových listov oznamuje príchod blížiaceho sa sivého oblaku vyfukovaného k halúzkam stromu načahujúceho sa k oknám. 

Zamyslene si naťahujem krátkym spánkom stuhnuté svaly a mračím sa na miesto kde si.

Kde si bol.

Čo sa s nami stalo?

Za to

Za všetko čo bolo, čo je a čo bude...

Bežne sa zvykneme pýtať prečo.

Ta otázka sa dere spod postele, vykukuje spoza skrine a čaká na teba v kúpeľni.

Kamkoľvek ideš, sleduje ťa v tieni každej vyššej budovy a vynára sa spomedzi kontajnerov prekypujúcich odpadkami na rohoch ulíc, na ktoré nevstupujú ľudia po desiatej hodine večer.

No ja cez ne prechádzam unášaná myšlienkami do iných dimenzií, ktoré sú tak odlišné od našej.

A možno nie sú, iba si ich idealizujeme, pretože to je to jediné miesto, kde sa dokážeme skryť pred sebou.

Áno, pripustenie že utekáme tak ďaleko len aby sme sa na okamih cítili ako niekto iný prináša nečakane neodvratný pocit nespokojnosti so svetom.

Prechádzky tmavými ulicami neprinášajú oslobodenie, iba stotožnenie sa s vlastným osudom a myšlienkami, ktoré bez cieľa blúdia na všetky strany.

Ach, keby sa len dokázali zastaviť.

Aspoň na chvíľu.

No ony hľadajú teba zatiaľ čo ty blúdiš rovnako ako ja, no nie smerom ku mne, nie smerom, ktorý som zvolila.

A tak s trpkou príchuťou cigarety na perách pripíjam ďalším dúškom krvavo červeného vína na všetky momenty, ktoré som minula, pretože nešli smerom, ktorý som zvolila.

No pripíjam i na tie, ktoré čakajú za rohom.

Možno za ďalším a možno i toto moje túlanie má jasný smer, ku ktorému sa musím prepracovať po čase, pretože nič nie je zadarmo.

A možno je to práve trest.

Karma.

Za to čo bolo, za to čo je, za to čo bude.

Hrana

Každý deň sa ráno zobúdzame so zavretými očami vychutnávajúc si ten krátky okamih pred prebudením, ktorý predznamenáva začiatok nového dňa.

Nový deň.

Vstávame z postele a unavene prechádzame do kuchyne, kde na nás čaká život dávajúci čierny nápoj. Rozvoniava po miestnosti a zamyslenie sa nad tým, že investícia do kávovaru s časovačom sa skutočne vyplatila prináša rovnako hrejivý pocit.

Zapnúť televízor, čítať noviny či zahĺbiť sa do sveta, v ktorom máme svoje miesto je rutina.

Problém nastáva s nečakaným precitnutím, že už nechceme zotrvávať v rovnakých koľajach.

Už nechceme kráčať po rovnakom poli, cez rovnaký most a brodiť tú istú rieku, iba v iný deň.

S tiahou v žalúdku si uvedomujeme, že toto nie je to pravé miesto.

No spoločnosť sa na nás usmieva, a tak jej opätujeme strhaný pohyb, ktorý zostal z pozostatkov úsmevu, za ktorým sa skrývame s úmyslom nezaťažovať všetkých okolo.

Zúfalo sa nás snaží rozveseliť a uistiť, že robíme správne ak ideme s davom.

No ľudia sú ovce a spolužitie v celku tvorenom množstvom ľudí neodmysliteľne potrebuje normy.

... a ich porušovanie prináša lákavo šteklivé dráždenie v bruchu, ten opojný pocit voľnosti, keď veci naberú nový spád a zrazu je jednoduché vymaniť sa zo zabehnutého kolobehu.

Lenže to je ako lietať v rakete okolo čiernej diery. Nech robíte čokoľvek, pritiahne vás späť.

A tak sa ocitáme na jej hrane.

Podvedome si uvedomujúc, že sa znova nedokážeme dostať preč.

Pretože nevieme kam.

Vôkol sú hviezdy, no sú ďaleko od seba, tak ďaleko odo mňa, zasadené v prázdnej čierňave a hlavný krok, ktorý musíme spraviť je ponoriť sa do tmy.

Zapadnúť do nej.

Znie to desivo a rovnaký pocit to vyvoláva.

Tak čo robiť?

Chlad sála odo dverí, ktoré nie sú dostatočne izolované a prepúšťajú jesenné počasie dovnútra.  Načahuje za mnou svoje ľadové pazúre zatiaľ čo ja stojím v kuchyni za balkónovými dverami s horúcou kávou v rukách.

Tak sa už konečne rozhodni, nemôžeš žiť navždy na hrane.

Tvár

Schizofrenikom dávajú pri terapii zrkadlo aby opísali čo vidia.

Niektorí sa doň boja pozrieť, kričia zdesením. Iní opisujú úplne inú osobu. Ďalší plačú zúfalstvom alebo sa smejú. Šialene...

Úzka ulička s čiernymi tapetami vedie k záchodom. Spoza zatvorených dverí dolieha zvuk basgitary a bubna, ktorý v pravidelných intervaloch rozochvieva hrudný kôš. V rohu sa rozpína mohutná rastlina, no pozornosť upúta čosi iné.
Pohľad cudzieho človeka.

Na okamih sa zaseknem v strede slabo osvetlenej chodby a zrazu neviem kam sa ďalej pohnúť.

Ako stáť na móle, ktoré vyčnieva z brehu tmavého jazera a byť z nenazdajky sotený do ľadovej vody. Prvé sekundy sú tak ochromujúce, že nie je cítiť nič, no hneď ako uplynie najväčší šok, ľadová voda sa nečakanou silou zavŕta hlboko pod kožu.

Ja zatiaľ bez dychu stojím oproti človeku, ktorého poznám celý život, no aj tak je to môj neznámy.

Pozerám sa do zrkadla a nedokážem sa zbaviť tiaživého pocitu stratenosti.

„Kto vlastne si?“ počujem ako moje pery vyslovia nahlas tú zákernú otázku a uvedomujem si, že v tom momente sa všetko mení.
Pozerám sa do nového sveta, v ktorom slová znamenajú všetko a ja neznamenám nič.