Chaos

Jemný vánok rozhýbava šťavnato zelené lístky na stromoch a vytvára upokojujúci šum, ktorý láme ticho bodajúce v hlave.
Slnečné lúče dopadajú na kožu a vpíjajú sa do chladného srdca, ktoré bije viac zo zvyku ako z vôle.
Hluk robotníkov prerábajúcich neďalekú budovu a zvuk rozličných motorov sa nesie až k zavretým oknám ľudí snažiacich sa obrniť pred vysokými teplotami príliš chladnou klimatizáciou, a tak týždeň čo týždeň ich zmáha choroba, ktorej nevidia príčinu.
Žijeme v chaose, ktorý sa naoko tvári ako usporiadaný poriadok.
Dodržujeme presne vymedzenú cestu, po ktorej stúpame v snahe doraziť k vysnívanému cieľu a pritom netušíme kam smerujeme.
Nedôverčivo hľadíme na ďaľšieho človeka, ktorého po ceste stretávame a hodnotíme podľa skúseností, ktoré sme časom nadobudli.
Pretože žijeme vo svete, v ktorom sa nedá veriť nikomu.
Toto je svet, v ktorom chlapi sú hovädá a ženy suky, ľudia sa používajú a veci sa milujú.
Potrebujeme cítiť, že pre niekoho sme nenahradisteľní, že nás nevymení pri prvej príležitosti, ktorá sa naskytne.
Lenže každý je nahraditeľný a to je fakt, ktorého uvedomenie najviac bolí.
Tak ako z toho bludného labirintu von?
Existuje ešte cesta alebo sme sa dostali príliš ďaleko?

Všetko

Čvirikanie vtákov a pokojné ticho sa s ľahkosťou vznáša v izbe s dubovými parketami.

Ranné lúče prenikajú cez plastové okná a prehrievajú svetlú izbu.

Slnko šteklí na tvári rovnako ako vlasy, voľne pohodené na modrom vankúši.

Hlboký nádych a voľný výdych spočinutý na voňavej posteľnej bielizni, na mieste, kde je medzi dvoma matracmi medzera, dokonalo presne oddeľujúca strany postele.

Tej tvojej a tej ďalšej.

Bruškami prstov po nej prechádzam a nechávam sa unášať spomienkami do časov, ktoré sme spolu prežili.

Mäkké svetlo sa vpíja do tvojej kože a vecí navôkol.

Svojimi farbami zjemňuje tvary a dodáva akýsi hrejivý pocit zmierenia sa so svetom.

So životom.

So sebou.

Otváraš oči, telepatia je silná zbraň. Hlavne keď funguje.

Rozospato na mňa zažmurkáš a so spýtavým pohľadom na mňa bez slova zahľadíš.

No ja sa usmievam, pretože viem, že slová netreba.

Netreba minulosť ani budúcnosť.

Jediné čo potrebujem je tento moment, tvoja prítomnosť, tvoj pohľad, tvoje ruky a tvoja radosť vyžarujúca z každého kúska tela, ktorá ma objíma vrúcnejšie ako kedy kto dokázal.

Zatiaľ čo sa ti myšlienky odrážajú v sklenom pohľade uprenom hlboko do mojej duše, načahujem dlaň a aj keď so strachom, ktorý je vo mne zakorenený hlbšie ako pud sebazáchovy, dávam ti svoju dôveru.

Pretože to je všetko čo mám.

Usmievaš sa na mňa späť a vidím, ako ťa to potešilo.

Nemyslím si, že to chápeš, ale ja sa nikam nenáhlim.
A možno sa mýlim a ja som tým, kto nechápe.

Tak sa iba nakláňam cez okraj medzi tvojim matracom.

So zatajeným dychom čakám čo sa bude diať zatiaľ čo verím na šťastné konce Disney filmov. Pretože aj tam princezné zistili ako to na svete chodí. Šťastné pokračovanie bolo iba o zhode náhod, o šťastí.

Je náš život o zhode náhod alebo je tam niečo viac?

Cítiac dotyk tvojich rúk na mojom tele v okamihu dokážem uveriť, že nie sme len nezmámi, ktorí sa stretli. Že energia, ktorá je takmer hmatateľná navôkol nebola vyvolaná tým, že sa stretli dvaja zmätení ľudia, ktorí hľadali zmysel vo svete, z ktorého sa vytrácajú farby.

Že je niečo silnejšie ako momenty režúce rany na duši.

Že je niečo viac.

Ako v otvorenej knihe listuješ vo mne a nahlas čítaš strany, ktoré chcem počuť.

Bez toho aby som ti to musela hovoriť.

Ponáraš sa do riadkov medzi slovami a ja sa ponáram do teba.

Mám pocit, že sa vznášam vychutnávajúc si ten pocit spoza privretých viečok, až kým ma nevytrhneš do reality a neponáraš späť do sveta snov knísavými pohybmi, ktorými sa vo mne hýbeš.

Padáme spolu a objavujeme miesta, na ktoré sme nikdy nevkročili, no aj napriek tomu mám pocit, že tam patrím a už nikdy z tade nechcem preč.

Dovolil si mi prejsť za hranu matraca, blízko k tebe. Príliš blízko.

Ale čo je príliš, keď už dávno sa ten pojem stratil v hlbokých vzdychoch ranných hodín dvoch stratených ľudí, ktorí si kedysi zmýlili smer aby sa našli v inom svete.

Biely svet

Láska je tak dychtivá a hlboká.

No často vyvoláva iba samé problémy a kazí sny.

V mladosti, medzi prvými láskami je moc ľahké zaľúbiť sa bezhranične, úplne sa odovzdať a vložiť do toho všetko. Preto na tú prvú mnohí tak radi spomínajú alebo len nedokážu zabudnúť.

Potom však nasleduje pár zrád a pádov a my sa rokmi vyliečime.

Poučíme.

Teda aspoň si to myslíme, hrdo týčiac hlavu nad barovým pultom, nenápadne rozlievajúc Dry Martini s vodkou z nepraktického pohára okolo seba, rozdávajúc životné múdrosti obalené cynizmom inej čerstvo ranenej labuti.

No potom sa to stane znovu a zrazu je jedno či sme vo vzťahu alebo single.

Príde niekto, kto s gumeným kladivom búši na múry a pritom sa očarujúco usmieva. Akoby ani nebol ozbrojený.

Aké hlúpe myslieť si, že po pár drinkoch vieme viac.

Aké hlúpe myslieť si, že ten úsmev znamená niečo viac.

Aké hlúpe myslieť si, že nájsť najsmutnejší pár očí v preplnenej miestnosti baviacich sa ľudí nám pomôže nájsť samých seba.

Je tak jednoduché zapadnúť do rozprávky, ktorú si sami vytvoríme.

Tak naivné s ľahkosťou si pripúšťať, že už po dvoch sms-kách na dobrú noc sa vidíme vo svadobných šatách ohádzaných lupeňmi ruží, ktoré rozfúkava jemný vietor na pláži.

Aké je len ťažké byť cynikom či realistom a padnúť pritom tak hlboko.

Hrdosť trpí, srdce tiež, no my sme sa rozhodli žiť život tak, aby sme tie dôležité veci v ňom nehovorili nahlas. A prečo? Skutočne potrebujeme hrať formu a tváriť sa, že keby padne lietadlo do džungle a my prežijeme, dokážeme zachrániť aj zvyšok nemohúcej posádky?

A pritom sme v skutočnosti oveľa krehkejší ako jemný kus porcelánu.

A tak sa zabúdame otvoriť a zobúdzame sa bolestivo nahí so svojou dušou odhalenou iba pred sebou samým.

Iba ja vo veľkej posteli s bielymi obliečkami. Iba biele šuplíky a biele záclony na bielom okne. Iba biely svet navôkol a pocit úzkosti odrážajúci sa od bielych stien.

No je tak krásne vedieť po tom všetkom znova snívať za bdela.

Spomienky

Si prvá vec ktorú vidím ráno.

Predtým ako otvorím oči. 

Usmievaš sa na mňa a pritom si balíš cigaretu podvedome automatizovanými pohybmi prstov.

Tabak sa sype na všetky strany stolíka a zanecháva za sebou kučeravé čiastočky suchých listov. 

Sedím na posteli a pozerám sa smerom kde si.

Kde si bol.

Nechápavo žmurkáš očami, keď zachytíš môj príliš dlhý pohľad. Akoby si to nevedel, akoby si to nevidel, akoby si nechcel.

No potom bez otázok prekročíš nízku lavicu, na ktorej sa lenivo rozvaľujú papiere a kusy čistého oblečenia čakajúce na stretnutie so žehličkou, a otváraš vysoké okno s bielymi rámami.

Je staré a farba sa z neho pomaly odlupuje, no napriek tomu nestráca svoju krásu.

Široká parapeta vyzývavo ponúka svoj priestor, ktorý je stvorený na pohodlné sedenie v teplý jesenný deň.

Zapaľuješ cigaretu zápalkou, ktorá jedovato syčí zatiaľ čo páli papier. Jemné pukanie tabakových listov oznamuje príchod blížiaceho sa sivého oblaku vyfukovaného k halúzkam stromu načahujúceho sa k oknám. 

Zamyslene si naťahujem krátkym spánkom stuhnuté svaly a mračím sa na miesto kde si.

Kde si bol.

Čo sa s nami stalo?

Za to

Za všetko čo bolo, čo je a čo bude...

Bežne sa zvykneme pýtať prečo.

Ta otázka sa dere spod postele, vykukuje spoza skrine a čaká na teba v kúpeľni.

Kamkoľvek ideš, sleduje ťa v tieni každej vyššej budovy a vynára sa spomedzi kontajnerov prekypujúcich odpadkami na rohoch ulíc, na ktoré nevstupujú ľudia po desiatej hodine večer.

No ja cez ne prechádzam unášaná myšlienkami do iných dimenzií, ktoré sú tak odlišné od našej.

A možno nie sú, iba si ich idealizujeme, pretože to je to jediné miesto, kde sa dokážeme skryť pred sebou.

Áno, pripustenie že utekáme tak ďaleko len aby sme sa na okamih cítili ako niekto iný prináša nečakane neodvratný pocit nespokojnosti so svetom.

Prechádzky tmavými ulicami neprinášajú oslobodenie, iba stotožnenie sa s vlastným osudom a myšlienkami, ktoré bez cieľa blúdia na všetky strany.

Ach, keby sa len dokázali zastaviť.

Aspoň na chvíľu.

No ony hľadajú teba zatiaľ čo ty blúdiš rovnako ako ja, no nie smerom ku mne, nie smerom, ktorý som zvolila.

A tak s trpkou príchuťou cigarety na perách pripíjam ďalším dúškom krvavo červeného vína na všetky momenty, ktoré som minula, pretože nešli smerom, ktorý som zvolila.

No pripíjam i na tie, ktoré čakajú za rohom.

Možno za ďalším a možno i toto moje túlanie má jasný smer, ku ktorému sa musím prepracovať po čase, pretože nič nie je zadarmo.

A možno je to práve trest.

Karma.

Za to čo bolo, za to čo je, za to čo bude.

Hrana

Každý deň sa ráno zobúdzame so zavretými očami vychutnávajúc si ten krátky okamih pred prebudením, ktorý predznamenáva začiatok nového dňa.

Nový deň.

Vstávame z postele a unavene prechádzame do kuchyne, kde na nás čaká život dávajúci čierny nápoj. Rozvoniava po miestnosti a zamyslenie sa nad tým, že investícia do kávovaru s časovačom sa skutočne vyplatila prináša rovnako hrejivý pocit.

Zapnúť televízor, čítať noviny či zahĺbiť sa do sveta, v ktorom máme svoje miesto je rutina.

Problém nastáva s nečakaným precitnutím, že už nechceme zotrvávať v rovnakých koľajach.

Už nechceme kráčať po rovnakom poli, cez rovnaký most a brodiť tú istú rieku, iba v iný deň.

S tiahou v žalúdku si uvedomujeme, že toto nie je to pravé miesto.

No spoločnosť sa na nás usmieva, a tak jej opätujeme strhaný pohyb, ktorý zostal z pozostatkov úsmevu, za ktorým sa skrývame s úmyslom nezaťažovať všetkých okolo.

Zúfalo sa nás snaží rozveseliť a uistiť, že robíme správne ak ideme s davom.

No ľudia sú ovce a spolužitie v celku tvorenom množstvom ľudí neodmysliteľne potrebuje normy.

... a ich porušovanie prináša lákavo šteklivé dráždenie v bruchu, ten opojný pocit voľnosti, keď veci naberú nový spád a zrazu je jednoduché vymaniť sa zo zabehnutého kolobehu.

Lenže to je ako lietať v rakete okolo čiernej diery. Nech robíte čokoľvek, pritiahne vás späť.

A tak sa ocitáme na jej hrane.

Podvedome si uvedomujúc, že sa znova nedokážeme dostať preč.

Pretože nevieme kam.

Vôkol sú hviezdy, no sú ďaleko od seba, tak ďaleko odo mňa, zasadené v prázdnej čierňave a hlavný krok, ktorý musíme spraviť je ponoriť sa do tmy.

Zapadnúť do nej.

Znie to desivo a rovnaký pocit to vyvoláva.

Tak čo robiť?

Chlad sála odo dverí, ktoré nie sú dostatočne izolované a prepúšťajú jesenné počasie dovnútra.  Načahuje za mnou svoje ľadové pazúre zatiaľ čo ja stojím v kuchyni za balkónovými dverami s horúcou kávou v rukách.

Tak sa už konečne rozhodni, nemôžeš žiť navždy na hrane.

Tvár

Schizofrenikom dávajú pri terapii zrkadlo aby opísali čo vidia.

Niektorí sa doň boja pozrieť, kričia zdesením. Iní opisujú úplne inú osobu. Ďalší plačú zúfalstvom alebo sa smejú. Šialene...

Úzka ulička s čiernymi tapetami vedie k záchodom. Spoza zatvorených dverí dolieha zvuk basgitary a bubna, ktorý v pravidelných intervaloch rozochvieva hrudný kôš. V rohu sa rozpína mohutná rastlina, no pozornosť upúta čosi iné.
Pohľad cudzieho človeka.

Na okamih sa zaseknem v strede slabo osvetlenej chodby a zrazu neviem kam sa ďalej pohnúť.

Ako stáť na móle, ktoré vyčnieva z brehu tmavého jazera a byť z nenazdajky sotený do ľadovej vody. Prvé sekundy sú tak ochromujúce, že nie je cítiť nič, no hneď ako uplynie najväčší šok, ľadová voda sa nečakanou silou zavŕta hlboko pod kožu.

Ja zatiaľ bez dychu stojím oproti človeku, ktorého poznám celý život, no aj tak je to môj neznámy.

Pozerám sa do zrkadla a nedokážem sa zbaviť tiaživého pocitu stratenosti.

„Kto vlastne si?“ počujem ako moje pery vyslovia nahlas tú zákernú otázku a uvedomujem si, že v tom momente sa všetko mení.
Pozerám sa do nového sveta, v ktorom slová znamenajú všetko a ja neznamenám nič.