Medová whiskey

Tichá miestnosť. S oknami.

Prázdne poličky na stene a obrys obrazu, ktorý tam bol kedysi zavesený.

Pretože nič netrvá večne.

Roztrhaná látka a pokrčená plachta na posteli, pokrytá spleťou čiernych vlasov. Prepletená s horúcim telom, ktoré nehybne leží ako bábika pohodená bez šiat v príliš mäkkých perinách. 

Vôňa medovej whiskey sa nesie izbou a sála z kaluži rán, ktoré sa nedali zahojiť alkoholom.

Lenivo sa rozteká na parketách pod posteľou a robí spoločnosť prepchatému popolníku.

Je sladká a trpká ako ty, no každou hodinou na vzduchu stráca na chuti.

Mohlo byť tak pol šiestej a už aj neóny na ulici ohlásili záverečnú.

No mňa vlastné vedomie zrádza a nechce pustiť do sveta bez myšlienok. Spomienok. Snov.

Bezcitné ticho sa valí zo všetkých strán a svojou odmeranosťou podlamuje zápalky tvoriace piliere, na ktorých stojíme.

Pocit prázdnoty.

Ako vytrhnutý kus mäsa, ktorý nedokázal dorásť. Končatina, ktorou sa zúfalo načahujeme po niečom čo nedokážeme uchopiť, a tak zvierame iba vzduch.

Alkohol rozpaľuje hrdlo, no nedokáže zapáliť oheň, ktorý v nás vyhasol.

Divý pohľad.

Upierajúci sa do zrkadla na bod, kde sa nachádza srdce.

Lenže ten pohľad je slepý, nedokáže rozpoznať ani farby, no napriek tomu číta a vidí život cez sivú fóliu.

Tmavú ako dym, ktorý lenivo stúpa z pľúc ku stropu.

Vydraný plyš rokmi bledne na červenej pohovke.

Sedím na nej a čakám kedy zavoláš.

No ty nezavoláš a ja budem blednúť ďalej až kým sa nevytratím z tohto sveta.

Domov

Možno sú všetky cesty do neba kľukaté, možno ste všetky tabule ukazujúce cestu stratili
a možno tam nikdy neboli.

A nájsť pitnú vodu v strede mora je vylúčené.

Lebo šťastie má mnoho tvárí a tie najkrajšie sú poznačené jazvami a hlbokými vráskami.

Len slzy radosti a trpkého žiaľu z odlúčenia sú jediným svedectvom úprimnosti servírovanej na špinavom podnose.

Trhajú na kúsky pretože sú pravým dôkazom duše strácajúcej všetku železnú zbroj, ktorá ju chránila.

Neochotne vystúpať na Akropolu vo vysokých horúčavách prináša uspokojujúce vykúpenie chladného vetra vanúceho zo šírych úpätí hôr pokrývajúcich práchnivejúce stromy domova.

Avšak akokoľvek veľa červotočov skrývajú, vždy sú to tie korene, ktoré vás ochránili pred búrkou a listy, pred ľadovým dažďom v časoch najväčšieho chladu.

Tiaha

Bodavá bolesť v hrdle, zverák na pľúcach, pálenie v nose.

Stovky ton chladu drvia rebrá.

Pred očami hmla striedajúca zelené svetlo prelínané húfmi mikroskopických živočíchov.

Ťažké nohy neschopné pohybu a ruky ako zaliate v betóne.

Beznádej striedajúca sa s pocitmi mrazivého zmierenia.

A v okolí ďalší obrys postavy, márne sa snažiacej vzdorovať uväzňujúcej mase vody.

Posledné minúty života, ku ktorému prerážajú cez hladinu čiastočky slnečného svetla.

Posledné zvyšky síl nahromadené v tŕpnucom tele s chradnúcou dušou.

Posledná šanca na posledný pokus vytiahnuť sa nad hladinu.

Lenže si tu ešte ty.

Tiež sa topíš, máš to ťažké.

Vidím, že nevládzeš, že to už nezvládaš.

Zabudol si veriť. Poddal si sa. Vzdal.

Cez páliace oči hľadím na tvoj neostrý obraz.

Ak ťa nedokážem vytiahnuť nad hladinu, stiahneš ma na dno.

Tak únavné...stále zachraňovať seba samého, slabými končatinami vzdorovať mrazivému chladu vody, keď nie je ruka, ktorá by nám pomohla.

Hlučné ticho zo všetkých strán naráža na krehké bubienky.

Trhá srdce.

Je jedno ako ste hlboko, občas treba pomôcť topiacemu sa nad vami, aby ste zachránili samých seba.

Len či nie je prineskoro...

Klietka

Šepot stromov.

Ladné presúvanie sa zošuverených listov po suchej zemi.

Hudba lesa.  

Zavreté oči a v pľúcach nádejne čerstvý vzduch.

Povznášajúce vykúpenie z tiahy mesta, ktorá naň dolieha.

Špinavý dôsledok dopadajúci na priedušky hriechov páchaných na prírode.

Na sebe...

Úzkosť.

Cítime sa ako vtáky uviaznuté v opustenej klietke pytliakov.

Chceme z nej von.

Potrebujeme sa zachrániť , no akonáhle sme na slobode, nie sme voľní.

Plní nenaplnených snov a nesplnených túžob blúdime za mrežami ďalšej klietky tvorenej z lepkavých vlákien pavučiny omylov a strachu.

Je oveľa menšia ako bola tá predtým.  

Bez vzduchu.

Visíme vo vákuu a pohyb, ktorým sa posúvame ďalej je len bezbrehé kývanie krídel. 

Zväzujúce dušu.

Obmedzujúce myseľ.

Len tma, ktorú si sami vytvárame.

Vykúpenie sa nachádza až v absurdnom okamihu pripustenia si, že až dokážete prestať unikať z klietky, nájdete stratenú rovnováhu a všetky steny navôkol opadnú.

Život nemusí dávať zmysel, stačí si uvedomiť, že ak ho žijete s vášňou, nikdy nie je úplná tma.

Zhon

Pokojné ťahanie francúzskych slov a ladné chrapčanie Edith Piaf sa zľahka rozlieha po miestnosti voňajúcej drevom a čerstvým pečivom.

Hustá pena na káve kontrastujúca s odtlačkom rúžu na snehobielej šálke odpútava pozornosť od modrých ruží na mäkkých sedačkách.

Za oknami sa ženú ľudia unavení vlastným životom, ktorý im nedáva spávať.

Tak šťastní v svojom svete bez radosti.

Tak vďační v svojej bubline snov, ktoré zostávajú navždy pod obliečkami hrubých paplónov, na páperových vankúšoch.

Tak spokojní so všetkými brvnami pod nohami vyvolávajúcimi očakávanú ľútosť, zdôrazňujú tiahu situácie.

No keď sú naokolo iba osoby otočené chrbtom, nadávame a plačeme. Náhliac sa ďalej.

Letíme vyprahnutí púšťou prehliadajúc čašu vody meniacu sa na prach.

Neponáhľame sa lebo doba je rýchla, ale preto, že sa snažíme utiecť sami pred sebou.

Ďaleko od problémov a vlastného temperamentu, ktorý nezvládame držať pod kontrolou.

Dokážeme sa ešte zastaviť a prestať sa hnať za neviditeľnými prízrakmi?

Dokáže nás niekto zastaviť?

Slová

Drobné kvapky hladiace konce nafarbených mihalníc pokojne klepocú po ploských kameňoch dláždeného chodníka a vpíjajú sa do zimného kabáta.

Dlhá chvíľa, jedna sekunda.

Plytký výdych a zmeravené pery, ktoré sa nezmohli na pohyb.

Nečakane pobozkané. Zamrznuté v okamihu prekvapenia a zmätenosti.

Nesmelý nádych prerušujúci ťaživé ticho hudby dažďa vedie slová, ktoré museli prísť, aj keď nechceli.

Krátky moment. Tak výrazný.

Môže sa zdať ako celý život no pritom je len zlomkom galaxie, jedna planéta maličkej slnečnej sústavy.

Svet v ktorom žijeme sa neodohráva pred našimi očami, ale v našej hlave.

V nespútanom vesmíre, ktorého hranice siahajú do krajín bezhraničnosti otvorenej mysle.

Jeden rok.

Môže byť neskutočne dlhý ako ťažký deň, ktorý sa zdá byť večnosťou či krátky ako cigarety vyfajčené v časoch najväčšej nervozity.

Je to ako stáť na hranici nevyslovených slov.

Držiac sa končekmi prstov okraju skaly visíme nad čiernou jamou a lámeme si v hlave otázku, či toto má byť to veľké finále a koniec cesty, ktorá viedla do priepasti alebo je to začiatok, dvere otvárajúce sa len z jednej strany.

Tak krehkí.

No odolávame prechádzajúc cez nás návaly bezmocnosti, ktorú spôsobila únava.

Prichádza triaška a úzkosť zo strachu z neznámeho.

Je to ako vybrať si z dvoch uličiek medzi vysokými barákmi v rozpadajúcom sa meste zmietanom ničivými otrasmi zemetrasenia.

Možno sú obe uličky slepé a možno sme slepí zostali my.

Snežienky

Chladné zahmlené okno a na ňom ľadové ruže gravírované nočným vyčíňaním zimy.

Mokrý biely prášok pokrývajúci všetko v okolí zjemnil ostré hrany striech a vyčaril úsmev všetkým nevinným stvoreniam nepoznačeným strachom matiek a karhaním otcov.

My ostatní sa mračíme v umelom teple stien poskytujúcich obklady utišujúce des hlboko v nás.

Kiežby sme zas dokázali byť tými malými stvoreniami bez zábran a predsudkov. S radosťou sa vrhať do hlbín neznáma.

Zasnené oči hľadiace na vyjazdené koľaje na ceste, nemenný obraz zotrvávajúci v zbesilom pohybe uvŕzganých stieračov bojujúcich o prežitie so snehovými vločkami.

Ukričaný mobil vyhral boj so spánkom a teraz má znova potrebu pripomenúť svoje jasné prvenstvo v živote.

Tvár bez výrazu a v hlave karneval farieb, túžob a snov miešajúcich sa s množstvom nezodpovedaných otázok.

Reproduktory vo dverách sa chvejú pod dunivými zvukmi basy a výrazných bubnov prenikajúcich cez rebrá, pľúca, až k srdcu. Unavené bunky pomaly vsiakajú energiu z hudby.

Hlboký nádych.

Horká cigareta a jemné praskanie páliaceho sa tabaku v hluku diaľnice.

Vysoké jedle šednú v hmlovom opare, cez ktorý sa snažia preniknúť  zubaté slnečné lúče zápasiace s februárom.

Roztápajú kryštálovú pokrývku.

Všetko sa mení, no pod mäkkými závejmi ticho pučia snežienky.

Guľové kľučky

Poďme sa tváriť, že sme tu sami.

V tomto svete bez okien s dverami, ktoré zvykne byť ťažké odomknúť.

Ako ľudia vstupujúci do nášho života. Nie všetci vám dovolia vidieť až na dno duše a pustiť vás ďalej.

Cez dvere. Cez zámky. Cez guľové kľučky.

Stojíme tu. Osamelí.

V dave hláv, postáv, myšlienok, spomienok a odsudzovania.

V dave nehybných masiek neústupčivo skrývajúcich samých seba.

Držíme sa za ruky a utekáme na koniec sveta. Na jeho okraj.

Je nám jedno, že z neho nakoniec spadneme.

Jednoducho tam musíme dôjsť, aby sme si dokázali, že to zvládneme.

Že je možné dostať sa tam spoločnými silami.

Čím viac slabneme, tým sme silnejší.

Pretože nejde o to, koľko rán ste schopní prijať, ale koľko krát sa dokážete po tých ranách postaviť, oprášiť si krvavé kolená a povedať Ďakujem.

Absurdné?

Rozhodne.

Ďalší krok je dosiahnuteľný...len cez bolesť.

Kto nepochopil, ten nikdy nepadal.
Nepadal sám uvedomujúc si, že môže byť zachránený len jedným človekom.
Tým, ktorého teplo vyžarujúce z dlane podáva pomocnú ruku.
Ťahá a posmeľuje vopred.
Ale skutočne vieme koho nasledujeme?

Akvárium

Hľadanie zmyslu pravdy a života občas sa vymyká normálnym normám.

Bledé rána, bednúce steny, bledé oči.

Bez iskier, bez farby, bez živých odrazov zrkadla naivného šťastia.

Ako ryby v akváriu, márne hľadajúce šíry oceán.

Trpko si uvedomujú, že obraz rastlín za sklom je len trápnou napodobeninou skutočnosti.

Lacnou zásterkou reality.

Ktorú si však nikdy nepripustia.

Raná šálka Earl Grey a vôkol ticho, ktoré prelína len pravidelné tikanie nástenných hodín.

Občas idylka, sladký únik od hluku mesta, občas peklo a jeho chladné plamene zväzujúce pľúca.

Sedím bez dychu a ani najhorúcejší čaj nedokáže zahriať teplom posteľných obliečok, ktoré vychladli.

Chrapľavé zakašlanie motora a hudba, jediná ponúkajúca vykúpenie z tohto sveta.

Smutná a pomalá, no plná vášne, nádeje a očakávania.

Ako každá duša snažiaca sa vymaniť z pazúrov nemennosti života v prázdnom akváriu.

20. január

Dnes je deň ako každý iný, keď ste sladko zaspávali a zobudili sa prineskoro.

Priskoro nešťastní.

Na stole otvorený diár a v ňom tisíce slov.

V pere čierny atrament a myšlienky na spomienky zhmotnené na modrých linajkách mnohých strán.

O strachu bez nástrah, o živote na vážkach,

o dni bez noci, o svete na konci

lenivého pohŕdania vlastnej bezmocnosti.

O nemennosti krivdy a dlhých daždivých dní sebeckosti.

Svet skazenej radosti a voľných myšlienok všetkých ľudí bez minulosti.

Na ktorú sa stihlo nemyslieť, no nezabudlo.

Pátrame, letíme, nestíhame, kričíme, ideme, padáme, učíme sa, napredujeme, mokneme, motáme sa, plačeme, bojíme sa, zaspávame, pijeme, vychutnávame, dýchame, žijeme.

A dúfame v lepší zajtrajšok opierajúc sa o barličku zvyškov optimizmu.

Vzdialenosť

Dlhá ulica.

Tma ako v rohu.

Kamienky štrkotajúce o hladký asfalt.

Pouličné svetlá bez energie.

Ako ja.

Zostalo už iba mechanické našľapávanie.

Z ľavej na pravú. Občas bližšie k jednej stene, občas k druhej.

Alkohol je zlota.

Triezvenie väčšia.

Žiarivý koniec cigarety zaniká pri mäkkom filtri.

Po poslednom tabakovom výdychu zostalo len dunivé ticho.

Takmer ako basy v bare pred pár hodinami.

Výrazné oči, jemný úsmev, známe gestá.

A hlavne to jedno, pozdvihujúc pohár na prípitok našej nemej konverzácie.

Keď sa pohľady stretli.

Občas nechcete tým svojím uhnúť, lebo sa bojíte, že sa ten moment stratí.

A tak bez dychu mrzneme na tmavom mieste vysvieteného podniku.

Skoro ako včera, ale o pár kilometrov od tadeto ďalej.

O pár metrov bližšie k sebe.

Pár centimetrov od seba.

Pár milimetrov.

Vlastne žiadne.

A čas sa zastavil.

No potom skočil míľovými krokmi a sme tu, v rachotiacom raji alkoholu a svetielok.

Sme tam, kde nechceme byť, pretože na mieste vedľa je niekto iný.

Prečo tam je? Nech odíde!

Nie, neodíde.

Možno tam má byť, len vy ste nepochopili, čo to má s vami spoločné.

S vašim životom.

Po ôsmej vodke to tiež nedochádza. Po deviatej nedôjde.

A tak kráčam sama po ulici.

Motám sa.

Ľudia radi čakajú na zázraky.