Not so cold night

Tiaha. Smútok. Chlad.
Tiahnuci sa to zo všetkých strán.
Cítite sa bezradne a najradšej by ste sa rozbehli z tohoto zlého sna preč.
Krásne spomienky leta odvial severák aj s patričnou dávkou vločiek.
Zabodávajú sa do studenej tváre a nútia náhliť sa do vyhrievaných priestorov.
Občas však aj veselo pukajúci oheň a froté deka, s ľahkosťou spievajúca pieseň holej pokožke nedokáže ten chlad zahnať.
Oheň hasne, čaj chladne, sviečka sa topí, vonku sa zvečerieva.
Tuhšie sa objímete, pohľadom prejdete po rozčítanej knihe a rozmýšľate nad tým, kde sa stala chyba.
Nad dverami zazvoní zvonček.
Hodiny na stene slávnostne odbili šiestu hodinu.
Buchot krokov na podlahe, zaštrnkanie kľúčov v zámke.
Rozmazané obrysy, osoba v šere, objatie zmrznutej vetrovky.
Prievanom zabuchnuté dvere.
Blikajúce svetlo obrazovky mihajúce sa v mäkkom svetle lampy.
Horúce dotyky, vŕzganie zipsov, jemné vlasy na tvári a pár dní neoholené strnisko, vzrušujúco štekliace na krku.
Žiadne náznaky, teplo na koži a motýle v bruchu.
Konečne chvíľa v nekonečnom objatí a démoni tmy?
Stratení v šepkaní slov lásky a zvuku tlkotu srdca bijúceho len pár centimetrov od tvári.
Najkrajší pocit.
Voľnosť, bezpečnosť, vášeň i šťastie, radosť aj spokojnosť.
Čakáte čo sa stane?
Koniec je v nedohľadne.
Vzácnosť chvíle.
Chvíľa lásky.
Láska srdca.
Srdce človeka.
Človek nevšednosti.
A nevšednosť?
... nekonečnej radosti.

Humility

A-Zrada?
B-Nie...
A-Tak smútok!
B-Áno...
A-Ale príčina?
B-Pravda.
A-Či lož?
B-Nie.
A-Tak sklamanie!
B-Smiešne.
A-Možno len nedorozumenie.
B-Hlúposť!
A-To je pravda, sú to výhovorky.
B-Tak prečo nepomôcť?
A-Hrdosť.
B-Tá pomôže?
A-Nie, to nedokáže.
B-Tak načo?
A-Na smútok.
B-Veď plačeš!
A-Smútok bolí.
B-Tak skloň hlavu.
A-Dokážem to?
B-Prestaň s tými hlúposťami.
A-A čo mám spraviť?
B-Pomôž.
A-Urobím čokoľvek.
B-Tak pros.
A-Neprestanem.
B-A vieš prečo?
A-Pre život.
B-Určite?
A-Nie tak úplne...nie pre seba.
B-Tak?
A-Urobím čokoľvek.
B-Čokoľvek?
A-S hranicami.
B-Bez hraníc!
A-Tak dobre...bez hraníc...

Lost

Môžete stratiť niečo čo nemáte?
Za normálnych okolností by ste povedali, že to nie je možné.
Najprv musí človek určitú vec vlastniť, urobiť si k nej vzťah a až potom, po danom čase zistiť, že mu prirástla k srdcu a správať sa podľa toho.
Nie vždy je to také jednoduché.
Občas vznikde chyba.
Vírus v systéme.
Neprekonateľná prázdnota a smútok, ktorý nepomáha nič zahasiť.
Možno ste vedeli ako to skončí.
No nebolo vo vašich schopnostiach napraviť to.
Je to diera.
Rozožierajúca z vnútra.
Čerpajúca silu zo smútku.
Hnusná, hnisajúca rana so zapichnitou dýkou, ktorú vám prišiel niekto pokrútiť.
Možno to nebolo úmyslom.
Ublížiť, zraniť, dokopať a nechať bolestivo krvácať.
Možno to bolo úplne nechcene.
Nemo sa prizerať nepohnúť sa, nedať o sebe vedieť a vedome upadnuť radšej do zabudnutia ako nastaviť vlastnú tvár.
A tak trpíme.
Ľutujeme.
Trápime sa, smútime, snívame, spomíname.
A prázdnota pomaly spaľuje.
Až do špiku kosti.
Kým sa nevzdáme.
Neodovzdáme.
Nepadneme potom ešte hlbšie?
Možno to tak má byť.
Trpieť a byť zlomený.
Znova vstať a ísť jednoducho ďalej.
No úplne zmenený.
Pravda dňa : Hlavu hore, vždy môže byť horšie.

Obvinený

Keď sa pýtate otázkou "prečo?" očakávate, že na ňu dostanete dostačujúcu odpoveď.
No čo ak odpoveď, ktorá sa vám dostala do uší nie je ani z ďaleka podobná tomu, čo ste si predstavovali?
Pravda býva krutá a život nevyspytateľný.
Ako veľmi sa všetko dokáže zmeniť behom chvíle.
Rozhodnutia formujú život.
Určujú akým smerom sa budete uberať.
Nerozlišujú sa na správne a nesprávne, len tie, ktoré nás ovplyvnia viac a ktoré menej.
Nikto nie je dostatočne schopný posudzovať činy druhých vedené premysleným či už impulzívnym konaním.
Kým nepozná príčinu.
Samozrejme, ľudstvo sa od nepamäti formovalo do spoločností a žiadna spoločnosť nemôže fungovať bez noriem.
Ako však zistiť kedy je miera spravodlivosti a vážnosť správnosti daného momentu taká silná až je správne porušiť pravidlá?
Porušiť bez rán na svedomí...
K životu patrí mýlenie sa tak veľmi ako skúšanie nových vecí a učenie sa zo správnosti a chýb vlastných rozhodnutí.
Čoho všetkého ste schopní sa vzdať aby ste uverili?
Vlastnej tváre? Sluchu? Hrdosti?
Neobviňujte... možno stačí len zmeniť pohľad na svet.

Hidden knowledge

Život je pominuteľný. 
Je krehký a nestály.
Je odkázaný vytvárať nám obraz.
Aj keď vieme, že si za všetko môžeme sami, stále sme nespokojní. 
Nadávame, mračíme sa, rozčuľujeme, plačeme a ľutujeme, že nemôžeme byť niekym iným.
Nemôžeme?

Môžeš byť kýmkoľvek, s kýmkoľvek a robiť čokoľvek, jediná dôležitá vec na tom je, aby si sa o to dostatočne tvrdo snažil a výhra bola tým najuspokojivejším víťazstvom prinášajúcim radosť do života.
Môžeš sa zmeniť.
Zmeniť môžeš svoj výzor, intonáciu hlasu, životný štýl, svoj slovník a postoj, no stále budeš tou istou osobou s tými istými túžbami.
Môžeš odcestovať, spoznať nových ľudí a svoj starý život nechať ďaleko za hranicami štátu, ktorý s vetrom o preteky míňaš za zvuku cestnej motorky.
No sám pred sebou neutečieš.
Staré problémy ťa doženú.
Výčitky odzbroja.
No až sa im postavíš oproti ignorujúc nepríjemné pocity v bruchu, ťažké dýchanie a všetky tie hororové scenáre vytvárajúce sa v tvojej hlave, až vtedy skutočne vyhráš.
Pri pohľade do zrkadla sa usmeješ na osobu, ktorá dokázala, že nič na svete nie je nemožné ak sa dokážeš postaviť tvárou vlastnému strachu.

Život je pominuteľný.
Je krehký a nestály.
Aj keď vieme, že za všetko môžeme sami, ďalej robíme tie isté chyby.
Ale môžeme byť niekym iným.
Môžeme byť sami sebou a pritom spokojní.
Vieme presne čo treba spraviť.
Tak položte si otázku : Prečo tu ešte stále sedím?!

Kým nezakoplneme

Fyzická láska. Ale aj zaľúbenosť?
A načo...
Príťažlivosť, chémia, chuť objavovať.
Tá najspontánnejšia reakcia, vyvolaná letmým podnetom.
Organizmus sa prepína do stavu najvyššej stresovej situácie. Tak zaskočí alebo milo prekvapí?
Stačí náznak, zmena intonácie hlasu, či premyslený pohyb ako učenie sa rozhýbavania celého sveta do protismeru.
Vášeň zaplaví rozum.
Zákerný úsmev sa hlboko usadí  a nemizne.
Stačí len vytiahnuť všetky zbrane a ide sa na najsladší boj.
Na ďalší deň spokojnosť na tvári a v spomienkach citlivé pery.
Odrážané okamihy v sklenom pohľade do zrkadla.
Modrina pod tričkom, sebavedomá chôdza vo svetlách reflektorov obyčajnej ulice.
Svet vám leží pri nohách.
"Jedna nula," skonštatovanie predchádzajúce krutý úsmev po zablikaní telefónu.
Vymazaná nedočítaná sms-ka bez výčitiek svedomia.
Na druhý deň kruté uvedomenie si, že pre život nie je potrebný len vzduch, voda a jedlo.
Regály s jogurtami.
Chvíľa napätia, vhodný okamih, úmyselná zrážka, košík na zemi.
Očakávaný ohlas, horlivé ospravedlnenia.
Očný kontakt, pochopenie.
Viac ako tisíc slov, krátke zaváhanie, hlboký pohľad.
Cesta voľná.
Nová hra, etika zlomená. Morálka v koncoch?
Nie, len iný smer.
Život je hra.
Najúžasnejšia a najzábavnejšia.
Kým nezakopnete.
Pozor, sme predurčený zakopávať.

Possibilita di amore

Dá sa oddeliť fyzická láska od psychickej?
Stáročia sa kvôli tejto otázke viedli nikdy nekončiace konflikty.
Ľudia sa hádajú, bijú, rozchádzajú a rozvádzajú.
A vina, či už nevinnosť zostáva vždy niekde v strede.
Ide o chémiu alebo je v tom niečo viac?
Viac znamená problémy.
Môže však znamenať jedno veľké riešenie.
Buď sa chytíme príležitosti alebo budeme dlho potom ľutovať, búchať si hlavu o stenu, či nadávať na toho druhého, že nás nechal samého v takejto situácií.
Akoby ste vyprahnutý stáli v strede púšte Atacama a čakali na dážď uvedomujúc si že pršalo pred týždňom.
Zožieraný sebou v bezvýchodiskovej situácií, neprestávajúcej tme.
Až kým znova niekoho nestretnete a nezopakujete rovnaké chyby...poučíme sa niekedy?
Aký si myslíte, že je toto typ lásky?
Pokrytecký samotným popieraním pravdy deštruktívnym spôsobom.
No sú aj iné riešenia.
Tak, keď už to vieme...načo tá bolesť?

Spark

Čo si prvé všimnete na človeku?

Nech ste už akokoľvek zaťatý romantik, vždy je to ľudská silueta alebo postava, ktorá sa k vám svojím knísavým či ladným pohybom blíži.

Stačí pár krokov, spôsob akým kladie nohy pred seba, uhol do ktorého skŕča kolená alebo ruky volne zvesené pri tele pravidelne sa pohybujúce v rytme krokov. Nedokážete sa neobzrieť, svojim nemým krikom si pýta vašu pozornosť.

Niečo vo vašom vnútri vás zastaví, cukne a ďalší pohyb vpred je tak nútený a ťažký ako nikdy predtým.

V hlave si rýchlo vyberiete medzi dvoma možnosťami.

Jednou hlúpou, no v tej chvíli zdanlivo najprijateľnejšou, rozbehnúť sa preč a ignorovať splašený tlkot srdca. Alebo tou druhou, rozumnejšou, jednoducho sa otočiť a čeliť pohľadu tých najhlbokejších očí so všetkou hrdosťou, ktorú ste v sebe schopný nabrať.

A zrazu tá bublina praskne...a s podľamujúcimi sa kolenami sa cítite ako ten najzraniteľnejší človek na svete.

Predtým ako sa prinútite vysloviť aspoň obyčajné slovo na pozdrav máte chuť kričať, plakať, smiať sa a v žalúdku cítite známe chvenie.

V tom momente by ste radšej ležali zavretý na psychiatrii s diagnostikou mentálna retardácia ako stáli oproti človeku, ktorý vám tento zmetený stav privodil.

Vtedy však príde nečakaný zvrat a po odhalení predných zubov poukazujúcich na podmanivý úsmev nechcete aby sa tento stav citovej beztiaže a návalu blaženosti niekedy skončil.

Nečakane všetko začne dávať zmysel, akoby ste našli stratený kus puzzle, ktorý ste tak dlho hľadali.

Nadradená nespravodlivosť

Kto je tréner?

Človek, ktorý trénera nikdy nemal by povedal, že je to osoba, ktorá vás trénuje a vedie, aby ste dosahovali najlepšie výsledky.

Ak však do niečoho vložite svoje srdce a tréning napĺňa váš deň, tréner sa stane časťou vašej rodiny, vaším najlepším priateľom a vzorom v jednom. Nikto nevidí trénera, ktorý skromne stojí v tieni víťaza, hrdý na svojho zverenca, ktorý vďaka nemu dosiahol vysnívané výsledky.

Jeho nedocenená práca, vytrvalosť a oddanosť nám dokazujú, že ešte stále existujú ľudia, ktorým nezáleží len samým na sebe.

Je schopný obetovať všetko a zdolať akúkoľvek prekážku ... no niekedy je to celé oveľa väčšie ako vy samy...

Nie vždy vychádza podľa vašich predstáv, čo si naplánujete, to na čo sa tešíte, alebo aj to s čím počítate.

Je tak šokujúce zobudiť sa ráno a zistiť, že váš život sa bude uberať úplne iným smerom, ako ste si predstavovali. Nie, že by ste sa nedokázali prispôsobiť a podriadiť, ale zmena vyvolaná nenávisťou niektorých ľudí, ktorých vypočítavosť nemá hraníc, dokáže nie len prekvapiť a patrične naštvať, ale aj ublížiť.

Píšuc tieto riadky derú sa na povrch nahromadené emócie, od zlosti trhám papier...

Ale tu nejde o mňa.

Nie, nepochopili ste! Nejde tu o ľudí, ktorí trpia za to, že sú sami sebou, za to, že sú niekým.

Nedržia ústa ticho zavreté v tmavom rohu uličky slávy z dôvodu, že im to niekto prikázal, keď vedeli, že majú šancu stáť na výslní.

Ide tu o systém a nekonečne nechutnú nevraživosť, po dlhé roky kolujúcu v dušiach ľudí, ktorých si zvykli stretávať každý deň.

Navždy bude pre nás, len mierne zainteresovaných, zostávať otázkou, čo bolo príčinou nepríjemných zmien, ktoré sa stali našou súčasťou.

Možeme len odhadovať, či príčina prerieďovania radov trénerov bola cieleným úderom, alebo len chabým nezmyselným výkrikom zúfalo sa topiacej veľryby Slovenska – kráľovnej športov, atletiky.

Niektorí to nazývajú systémom, niektorí šetrením, no nie je za celou touto aférou hrabivosť?

A tak nám nezostáva nič iné, ako sa všetkému nemo prizerať a čakať, kým so sebou na dno stiahnu aj nás samých.

...a nech mi nikto nevraví, že tí, čo nás majú chrániť, urobili všetko, čo mohli pre to, aby nás nedostali do tejto situácie...

Teraz aspoň vidíte ako to chodí na "excelentnom" Športovom gymnáziu Slančíkovej v Nitre.

Harm to soul

Každý deň nás svojím spádom núti robiť rozhodnutia.

Niektoré robíme pre našu lepšiu budúcnosť, iné pre tú ľahšiu. Je len na nás či budeme bojovať alebo zostaneme sedieť na kresle pred telkou celý deň.

Niekedy sú naše rozhodnutia hlúpe.

Snažíme sa ochrániť pred dopadom dôsledkov našich činov, ktoré by sme najradšej nikdy nespravili. Chceli by sme vrátiť čas a nestihnúť autobus, neijsť práve do tej kaviarne či nevojsť do toho baru, kde sa náš celý život skomplikoval a zamotal.

V zúfalej podvedomej snahe chrániť sa často neúmyselne ubližujeme druhým.

Snažíme sa ich vymazať z nášho života a všetky zlé, no aj tie dobré spomienky s nimi.

Z výšky sa pozeráme ako padajú do priepasti a aj keď vieme, že stačí natiahnuť ruku aby sme ich zachránili, radšej len ticho zatíname zuby odvracajúc tvár od nepríjemného výjavu.

Sme slepí, lebo nechceme vidieť.

Sme krutí, lebo nechceme cítiť.

No po čase nás aj tak dobehnú výčitky. Vtedy je už neskoro zachraňovať, ale vždy najvhodnejší čas znova niečo pokaziť.

A tak celý život nerobíme nič iné len padáme skopávaný našimi najbližšími a vstávame veriac v lepšiu budúcnosť.  Jedine žeby sme už nevstali.

Ale načom inom by sme sa potom učili ak nie na vlastných chybách? Aj keď to bolí...ako v športe... len cez bolesť sa dostavia výsledky.

Keby to nebolelo, nikdy by sme nevedeli, že oheň páli a nedostali by sme sa tam, kde teraz sme.

Keď začnete trpieť, začnete žiť.

To nie je koniec,  to je začiatok. Pretože ak neviete, čo znamená žiť vo tme, nikdy sa poriadne nemôžete tešiť z východu slnka.

Je to len cesta...

Power

Všetko sa točí okolo moci...

Každý po nej túži.  

Je tak lákavé, mať zrazu čokoľvek čo si len zmyslíte.

Tak neodolateľné, prechádzať svetom ako vo vatičke bez väčšej zodpovednosti.

V tejto rýchlej dobe mať moc znamená mať peniaze.

Ale mať peniaze znamená vlastniť a nie vždy vlastniť je všetko čo chceme.

Je to aj o sebaovládaní, jednej z najdvôležitejších cností človeka.

Vedieť sa ovládať znamená mať moc nad sebou samým.

Nepodľahnúť pudom a vášniam. Skrotiť emócie a vedieť s nimi narábať.

Ovplyvňovať ľudí, využiť ich vlastnosti a pochabé túžby proti nim samým. Ovládať ich takým spôsobom, aby si to sami neuvedomovali a navyše sa tomu tešili.

Tak ako Hitler, tak ako Saddám Husajn a stovky a stovky ďalších, ktorých mená sú hlboko vryté krvou svojich nepriateľov aj sfanatizovaných nasledovníkov do histórie ľudstva.

No tým sa dostala ako odpoveď za ich činy nevraživosť a nenávisť miliónov odporcov.

Spáchali priveľa zlých skutkov.

Nechali sa pohltiť.

Mocou.

Zlyhali pod priveľkým náporom.

Ešte stále chcete byť mocní?

Unspoken honesty

Ustupujeme pred tým čo chceme a robíme to, čo musíme aby sme dokázali všetkým, že na to máme. 

Koho trápi, že nás to nenapĺňa, nebaví a nič z toho vlastne ani nechceme?

Občas to nepohne ani s nami, sme súci len na bezodné frflanie, ktoré sa časom snáď len zhoršuje.

Sme tak veľmi obmedzovaní a spútavaní prekážkami, ktoré sme si sami vytvorili, že sme si pri ich bezvýslednom preliezaní ani nevšimli, že pri nich stoja odomknuté dvere.

A pritom stačí tak málo, aby sme sa k tým dverám dostali a otvorili ich.

Prešli cez ne a silno objali osobu, ktorú oddelovala vlastná betónová konštrukcia.

Tak málo...pár sekúnd, pár minút, pár sĺz, pár prepotených tričiek, pár slov, jedno rozhodnutie a...a pravda. 
Sme voľní.

No my robíme presný opak.

Mlčíme, zatĺkame, popierame samého seba a ticho trpíme. 

Klesáme ku dnu...

A keď sa konečne odhodláme odraziť robíme to nesprávnym spôsobom a tak to vzdávame unavení ležiac na dne uvedomujúc si vlastnú neschopnosť.

Desivý pocit bezbrannosti.

Až kým nám niekto tie múry nezbúra a neobjíme tam schúlenú osobu túžiacu po láske.

A človek sa vynorí nad hladinu. 

Borders

Čo je to chuť?
Je to reakcia na podnet vyvolaný lákavým objektom vo vašom okolí.
Potreba zakódovaná hlboko v našej DNA vytvorená ešte niekedy v Dobe kamennej. Vtedy to bol pud sebazáchovy, súčasť vôle prežiť.
Dnes ten pocit voláme úplne inak.
Najsilnejšia túžba.
Vášeň.
Ľudia sú komplikované tvory viazané obmedzeniami.
Dodržiavanie pravidiel nás robí ľuďmi a nie len predátormi, ktorých ovládajú pudy.
No niekedy rozum ustúpi do úzadia a my sa necháme strhnúť.
Sme unášaný prúdom emócií a slastne si vychutnávame ten oslobodzujúci pocit.
Pocit porušovania pravidiel.
No ako zistiť kde sú hranice?
Je tak jednoduché prekročiť ich bez povšimnutia...dôsledky však môžu byť nenapraviteľné.
Vášeň nás často obmedzuje prejavovaním svojej nadradenosti nad rozumom.
Nebuďte pokryteckí, prestaňte odsudzovať.
Určite to poznáte aj vy...
Zakázané ovocie chutí najlepšie

Šum lesa

Les, listy, šum, húkanie sovy, spev vtákov, vôňa trávy miešajúca sa s vôňou miazgy.

Fialky, seno z neďalekého krmelca.

Každý krok vnímate akoby ste sa vznášali.
Len slabé pukanie halúzok svečí o opaku.

Zhlboka sa nadýchnete a cítite ako sa vám do pľúc dostáva kyslík osviežujúci ako dúšok chladnej vody za sparného dňa.

Pousmejete sa, keď zacítite náraz do kolena.
Aj napriek bolesti s láskou sklopíte zrak a pozriete sa do tých najúprimnejších očí hnedej farby aké ste kedy videli.

Míňate kilometre vzďaľujúc sa od obydlí za sprievodu pravidelného dychčania štvornohého priateľa. Konečne dorazíte na lúku plnú kvetov voňajúcu ako slnko, ktoré ju samo zalieva.

Ani veľký tmavý mrak vám nepokazí náladu, keď vidíte psa nadšene naháňajúceho bažanta.

Padnú prvé kvapky, je čas ísť.

Beh cez les, chladný dážď, nebezpečne striehnuce kamene na ceste, tlkot srdca, tlmený dupot a šuchot labiek na zemi.

Nečakaný príval adrenalínu no tiež nevysvetliteľnej radosti...

A na konci cesty ešte dostanete za odmenu a prejav lásky ňufákom do zubov.

A šum lesa, vždy priveje krásne spomienky.

Pretense ... but why?

Smiech so slzami v očiach, slzy v očiach s umelým úsmevom.
Robíme to každý deň.

Predstierame, chránime.

Ale koho?

Seba, aby sme si zachovali chladnú tvár, aby sme neboli za slabých.

Pregĺgame a tlmíme vzlyky, ktoré sa nám derú z hrdla aby sme neodkryli svoje slabé miesta.

Chránime ich, ľudí okolo seba, lebo si uvedomujeme, ako silné dokážu byť slzy.

Znak zlyhania, hlbokého sklamania.

Pre niektorých pokrytectva, prehnanej citlivosti a egoizmu.

A tak sa dusíme.

Robíme to často a tak veľmi sme si na to zvykli, že to už robíme s radosťou.

No sme takí všeci?

Už len kôli tomu, že každý má iný temperament, každý má inú vnútornú silu.

Keď na vás nakričí najlepší priateľ kvôli ľahko vysveliteľnej hlúposti, je len na vás ako sa zachováte.

Či sa obránite útokom, alebo ústupkom.

Sú to naše každodenné rozhodnutia, ktoré nás robia tým kým sme.

Tak načo sa hrať na niekoho iného?

Nie je chybou chybovať, chybou je nepriznať si to.

Tak prosím, nepredstierajte.

Netvárte sa, že je všetko v poriadku, keď nie je.

Ľahšie je zniesť tvrdú pravdu ako ľahkú lož s krutým dopadom reality, lebo tá sa vždy nakoniec objaví.

Radšej zapnite svetlo, nech už jeho žiara vyvoláva akúkoľvek bolesť.
Vždy je miesto pre odpustenie.

Vuoto scatola

Zastavte sa... na sekundu, minútu, hodinu...a obzrite sa vôkol seba.
Čo vidíte?
Lúky, hory, domy, autá, ľudí...
Zavrite oči.
Čo cítite?
Vietor, slnko, chlad, smog...
Zamyslite sa.
Čo vnímate?
Ste šťastný, spokojný, smutný, zmätený...
Zrazu sa však dostanete do bodu, kde necítite absolútne nič.
Akoby ste sa dostali do vzduchoprázdna, v ktorom nemusíte dýchať.
Metúce?
Skôr prekvapujúce...
Škoda len že potom sa nad tým zamyslíte.
Myšlienka vyvolá reakciu...pocit.
Náhle cítite znova.
A ten krásny pocit prázdnoty je preč.

Fuck...

Feel saturday morning

Prebúdzanie sa do ospalého sobotňajšieho rána mi prináša zvláštnu formu pokoja a akéhosi nadneseného stavu radosti z toho, že týždeň je za mnou a jediné čo musím spraviť je postaviť sa z postele a otvoriť okno.
Vonku je úžasne. Stačí zavrieť oči a nechať slnečné lúče prenikať do pokožky.
Každým centimetrom kože cítiť intenzívne teplo akoby milimeter po milimetri prehrievalo stuhnuté, napäté svaly a kosti premrznuté zo zimy.
Cítite jar.
Môžete ju dokonca aj vnímať všetkými zmyslami.
Stačí sa len zastaviť a nemyslieť absolútne na nič.
Sedenie na terase zaliatej slnkom, vnímanie hojdačky jemne sa pohupujúcej do stáleho rytmu, vôňa kávy za ktorou sa stačí len natiahnuť a kniha otvárajúca vám oči svojimi nekonečnými hranicami predstavivosti a vymysleného sveta, ktorý unáša z reality.
Vtáci spievajú, jemný vietor sa hrá s vlasmi, ktoré šteklia na tvári a vzduchom sa šíri kurací vývar raziaci z otvoreného okna neďalekej kuchyne.
Šťastie sa nachádza v tých najjednoduchších veciach, ktoré tak zanovito prehliadame a každodenne ignorujeme.
Svetlo nie je len tam, kde vychádza slnko, ale aj tam kde si ho prinesieme.