Papierový labirint

V Biblii kážu život bez prehreškov, no život je prehreškom.

Satisfakcia nalievaná rovnomerne do žíl s každodennými sklamaniami, sebaklamami.

Vždy to tak bolo.

Niečo ako jin jang, až na to, že jangu sa aspoň občas darí lepšie.

Biele uličky, ostré hrany domov, známe tváre.

Chlad.

Ostrý vzduch, pišťane motora, zaprášená klimatizácia.

Aspoňže ten klinový funguje... skôr však balansuje na vydratých kolieskach, ktoré by do neho mali zapadať a hýbe sa už len zo zotrvačnosti.

Ako ľudia v zime, márne hľadajúci teplo v pletených rukaviciach, keď im mrzne srdce.

No napredujú ďalej, svojou nemennosťou sa hýbu v nekonečných cestách papierového labyrintu.

A pritom by stačilo nabrať odvahu, rozkopnúť krehké steny a boli by na slobode.

Sme však realisti.

Za všetko treba platiť.

Ide len o to koľko ste schopní obetovať.

Všetko čo máte?

Ešte stále si myslíte, že to môže byť dostačujúce?

Nie.

No obetný baránok by to vyriešil.

Skutočne sme však taký bezcitní aby sme nechali iných ľudí trpieť za vlastné hriechy?

Áno.

Nie.

Niekedy.

Možno.

Ale radšej nie.

A tak sa ďalej prechádzame v papierovom bludisku a zúfalo objavujeme jeho ďalšie skryté nástrahy.

Večer sa potápame vo voňavých obliečkach a dúfame, že ďalší deň prinesie vykúpenie.

No nasleduje len zrkadlo včerajších skutkov.

Zvrátené

Druhý deň ráno.
Priveľa myšlienok na primálo spomienok.
Priveľa pocitov na primálo odhodlania.
Prečo zo seba robíme mučeníkov a stále hľadáme vinu v niekom inom?
Za každú cenu trpíme, ale radšej nadávame akoby sme niečo zmenili.
A pritom jediné po čom túžime je byť šťastní.
Tak prečo si to robíme?
Skutočne tých pár chvíľ šťastia stojí za to? Trpieť dlhé hodiny potom.
Prvá je najhoršia, druhá je zlá, po tretej príde spánok.
Našťastie.
Tak závislý...
Priznávam.
Zvrátene a bezhranične.
Možno nás baví trpieť.
Život je tak rozmanitý so všetkými svojimi strasťami.
Len ten, ktorý si dokáže pospájať súvislosti pochopí prečo tie dve zložky nemôžu bez seba existovať.
Zábava a bolesť.
Radosť.
Sme tak šťastní že trpíme. Vďační.
A napriek tomu to bolestivo trhá zvnútra.
Je to presne ako silná droga, ktorej sa nedá zbaviť.
Požiera telo i dušu, no tých pár minút opojnej radosti stojí za to.
Otázne je len, kedy sa predávkujeme.

Vianoce

Vysoké budovy, nekonečné haldy betónu a rady okien vynímajúce sa pred čiernou upršanou oblohou. 

Náhle tak smutnou z výjavu, ktorý má každý deň pred očami.

Šialená džungľa.

Množstvo tvárí, očí, nosov, úst.

Neznámych a neobyčajne bezvýrazných. 

Ako holé múry navôkol, ktoré ich definujú.

Beztvárny hluk piesní naplnený šumom mesta a krikom dlažobných kociek, ktoré si ešte nezvykli na tvrdé podrážky čižiem.

Zvláštny výjav.

Desiatky, možno stovky uzimených duší hľadajúcich teplo srdca, ktoré sa im aj napriek ich stavu, vzťahu či rodine nedostáva.

A tak len mrznú v decembrovom raji svetielok hrajúcich v divých odtieňoch takmer diskotékového svetla.

A ostré kvapky dopadli na ich vybledlé masky uvedomujúce si vlastnú nemohúcnosť.

Úsmev a neodvrávať.
Prišli predsa Vianoce.

Overthinking

Sex je niečo, čo nás drží po kope.

Hádame sa a urážame sa za hlúposti.

Nekomunikujeme, trucujeme, odchádzame.

A potom zas prichádzame späť, lebo sme na to jednoducho zvyknutí.
Keď ten stav pretrváva, vyspíme sa spolu.

Zrazu je všetko v poriadku, zas sa ľúbime.

Ale len chvíľu, lebo po pár hodinách odíde. Odídem.

Dve cesty. Dva životy. Dve telá. Dve duše.

Žijeme od seba a pritom sme spolu.

Tak blízko, tak ďaleko.

Jedna posteľ, dve strany oceánu.

Je krásny, neuveriteľný, hlboký, búrlivý. A chladný.

Nepochopiteľné. Nepredstaviteľné. Smiešne.

Načo sa týrať?

Tmavý rúž na perách. Trpký úškrn v tvári. Rozbuška medzi rebrami.

Vyťahujem cigaretu, zalievam kávu.

Vonku je príjemne teplo, pofukuje slabý vetrík.

Zapáliť si a cigaretovú chuť splachnuť horkou kávou.

Pohodlnejšie sa opriem. Chrbát sa zaborí do mäkkého matraca.

Život nie je fér.

Treba len vedieť ojebávať tak, aby si to nikto nevšimol.

Chlad

Precitnutie.

Putá.

Nie, nie tie ružové s plyšom, čo zvyknú visieť na kovovej posteli.

Úzkosť.

Žiadne sny ani radosť, len smútok a potláčaný krik.

Tichý byt.

Len mačka, dravec, spokojne sa prechádzajúci po svojom teritóriu.

Len ja v priveľkom kresle priveľkého sveta.

Kto je rád sám?

Nepotrhajte si ruky, teraz myslím stále, nie na pár minút.

Na hodiny. Dni. Týždne. Mesiace.

Strach.

Že sa to nikdy neskončí a ďalší deň s rovnakým stereotypom sa postarám o mačku, o seba, o chladničku, o kúpeľňu, a pôjdem spať.

Odraz v zrkadle.

Vystúpené žilky v bielkach, tmavé kruhy pod očami, prepadnutá tvár.

Nemilosrdne pripomína vlastnú neschopnosť.

Žiadna budúcnosť, len šero, pravidelne striedajúce nočné svetlo. Tmu.

Ako obrazy z filmu.

Zaľúbení ľudia prechádzajúci sa pri rieke. V parku. V meste.

Som ako mimozemšťan, ktorého jediným spojením so skazeným svetom je zvuk mobilného telefónu. Ten neskazený svet dávno zamrzol v deckom období pred pubertou.

- Si doma? - Máš čas? - Prídem? -

Pár slov. Ani jedno čakajúce na odpoveď. Veď načo aj, tá by nebola dôležitá.

Ako dvaja cudzí ľudia, ktorí sa stretli v posteli.

Vášnivo sa milujeme a snažíme sa zachrániť pred svetom, ktorý nás pohlcuje.

Dvadsať minút šťastia, lásky, radosti.

Kým nepríde na rad milenka, frajerka, manželka, rodina, práca.

A ja zas sedím na prázdnej posteli pozerajúc na obraz oproti.

Zostávam strnulá, smutná, chladná.

A večne čakajúca.

Na čo? To neviem...

...možno na človeka, ktorý prinesie do života teplo.

Hrdzavá hojdačka

Sivé múry, prázdne tváre, džungľa činžiakov.
Uvŕzganá hojdačka a zvlhnutý piesok v pieskovisku. Špinavý.
Prízemné mrazy, srieň na oknách, bledé líca a veľké oči. Časom tak prázdne.
Len zamrznuté slzy lesknúce sa na mihalniciach.
Aké nevinné. Aké smiešne.
Rachot motora, škrípanie bŕzd.
Tiché kroky v pozadí narúšanúce pokoj.
Známa vôňa, známe teplo, známe ťahanie v sánke, mykanie kútikmi úst.
Podvedome, podmienene.
A melanchólia je v ťahu.
- Je zima
- Tak ma zohrej
- Môžem?
Slová šeptom vyslovené a otázka visiaca medzi dvoma telami.
Jedným bez duše a isto s rohami.
Vločky na tvári, chlad pri srdci a úsmev chytľavý.
- Musíš
Hlasný výdych znejúci do praskania zmrznutých stebiel trávy.Večerom bez konca.
Ránom bez začiatku.
No chémia je chémia.
Nezáleží, koľkých to pritom zabije.
Druhá polovica duše je len jedna. A vždy bola.
Zahmlené okná v aute, odtlačky rúk na skle a pravidelné pohyby karosérie.
Citrónová, trocha pokrivená vôňa nového stromčeka a drsná látka poťahov.
Prsty prepletené v hustých vlasoch.
Jeden pocit, jedna chvíľa, hlasný ohňostroj farieb.
Prosím... nech to trvá večne.

Macík

Občas sa človek zobudí do dňa, kedy má pocit, že tu okolo rastú debili lepšie ako huby po daždi.
A že prší dosť výrazne...
Premočené šaty od mláky, cez ktorú prešiel príliš blízko taxikár a vyškerený autobusár kývajúci z odchádzajúceho autobusu. Jediného.
Na koniec sveta predsa nechodia MHD-čky.
Päť zmeškaných hovorov, tri sms-ky a roztrhaný sveter.
Veď načo opravovať hrdzavú bránu.
Zamračené obočie, v pohľade blezky a v ušiach zvončeky. Zas tá istá hudba.
Prečo sú ľudia takí hlúpi?
Každý deň sa obstavať múrmi, hádzať cez ne granáty a potom ľutovať.
To je také ľudské.
Zostáva len vyhýbať sa granátom a snažiť sa dostať bližšie.
Až kým nedorazí smrteľný úder alebo to dostatočne neotrávi.
Potom odíde.
Hradby sa otrasú, nasleduje ľútosť.
Vždy prineskoro.
No dovtedy sa človek nechá pokojne ostreľovať ďalej.
Len si vytrhá črepy zo srdca a ubolene sa vrhá do ďalšieho boja.
Ale to nie je život.
To je zápas o prežívanie.
Nešťastné schránky bez duše. Bez motivácie. S črepmi v hrudi.
Je to ako objímať starého macíka. Plyšového.
Existuje milión dôvodov, prečo by ste sa ho mali zbaviť.
Má povypadávané chlpy, tri krát prešité brucho, z ktorého sa nechce prestať tlačiť výplň a vždy, keď ho objímete začnete kýchať.
Lebo máte silnú alergiu na prach.
Lebo dráždi pľúca ubolené z ostrých hrán zarezaných črepov.
Tak prečo sa ho držíte pevnejšie ako nadšený kliešť voňavej pokožky?
Na to asi nie je zmysluplná odpoveď, no jedno určite viete.
Je váš...

Telocvičňa

Dlhý týždeň, krátke noci, únavné služby a prirýchle večere.

Ruže v lícach, úsmev na perách, prázdno v hlave.

Tvrdé údery, ruky na zemi, dych stratený.

A bolesť je príjemná satisfakcia.

Spútava zmysly, ale uvoľňuje dušu.

Žiadna hra, žiadne pretvárky. Srdce na dlani.

Mokré žinenky, žiarivé svetlá, ťažké vrecia a hlboké oči. Zlá kombinácia.

Rozhádzané náradie, hodiny odbili koniec a v telocvični ani duše.

Len vydýchaný vzduch.

Medicinbaly na kope, kroky v pozadí, prekvapený výraz a iskry v očiach... niekedy tak klamlivé.

Hudba naplno a neznámy úsmev známeho.

Váhavé pohnutie a otvorená minerálka na parapete.

Osviežujúci chlad vody hasiaci oheň. Nedostatočne.

Dymové okno a za ním nič rozpoznateľné. 

Ako v hustej hmle...stále blúdim.

Horúci dych na krku a sucho v ústach.

Zatvorené oči, hlboký nádych a tlmený zvuk búchania činiek.

Dotyk pier na vlhkej koži. Elektrizujúci.

Tlak na bedrách.

Tvárou v tvár s otázkou v očiach.

Ruky v dlaniach, na bruchu, na prsiach.

Veci na zemi, dvaja ľudia stratení. 

Nenávratne unesení. 

Bez slov, bez otázok, bez výčitiek.

Zatiaľ čo minerálka pokojne steká z parapety na zem.

Dotyk flanelu

Kúsky rúžu na perách, dotyk flanelu na kolenách

Prechádzam cez miestnosť za ním naboso, s topánkami v rukách. S okuliarmi na očiach.

Je ako každý iný...

Iný človek, iný deň. V týždni, v živote, v inom zamestnaní.

Iná cesta, iný pohyb na stole.

Iný priestor v srdci a iná stopa na mesiaci.

Ako pokojné vlny v mori, obmývajúce pieskové pobrežie, ktoré sa kedykoľvek môžu premeniť na ničivú tsunami.

Chladný vietor, rozčaptané lodičky, prázdne cesty.

Drahé autá, umelé úsmevy, chlípne pohľady. Tak nebezpečné.

Nové poťahy, lesk autorádia, burácanie motora.

Mihotajúce sa budovy za tmavými sklami. Sivé, chladné a odpudivé.

Rozľahlé parkovisko, sklenená hala, luxusný výťah, trináste poschodie, dubové dvere.

Kožené kreslá, kryštálový luster, množstvo papierov a kníh.

Hlava v záklone, srdce v plameni a dychtivé ruky trhajúce tenké kusy oblečenia. Tak nenásytne.

Na chodbe, v pracovni, v kúpeľni.

Rozcuchané vlasy, rozmazané linky, biela košeľa, károvaná prikrývka. Flanelová.

Anjel s nudným životom spiaci na gauči. Tak zmyselne.

Je čas ísť.

Tlak na ruke, vyčítavý pohľad, no peniaze vo vačku.

Ešte nie...

Nevinný výraz v tvári. Takmer detský.

Toto ťa vyjde draho...

Poddajná pohovka jemne utišujúca bolesť v krížoch.

Lakové mokasíny odkopnuté v rohu.

Kravata na pol ceste ku kvetináču a sako prehodené cez kreslo.

Výhľad na mesto plné svetla a tmy.

Hlava na  stehne a úsmev na perách.

Snívanie o živote na ružiach.

Aké naivné...

Som tieňom tohto sveta. Vankúš na podoprenie hlavy či rohožka na utretie topánok.

Čas vrátiť sa do tmy zabudnutia z pod mostov a studeného svetla výpadoviek k svojim tulákom.

Inak ma spáli slnko.

Purpurový koberec

Tichá noc pretínaná jemným narážaním halúzok stromu o spálňové okno.

Vôňa noci miešajúca sa s teplými tónmi vôni leta.

Seno, vyhriata tráva, lúčne byliny alebo skôr záhradné, ktoré nestihlo cez deň vypáliť ostré slnko. Cvrlikanie cvrčkov a tlmený zvuk motora.

Ľahký spánok narušený nepríjemným pípaním mobilu.
...od zajtra mením tóny.

Chladná svietiaca kocka na nočnom stolíku.

Ostré svetlo, rozmazaný displej a na ňom vlnovky.

Nie, čiarky. Vlastne slová.

Už spíš?

Známe číslo v zabudnutom živote a množstvo nezodpovedaných otázok.

Hrám monopoly. Som v najlepšom, nevyrušuj

Som pred domom

Ja v dome

...no tak

Cvaknutie zámky, odchýlené dvere, prudký závan nočného chladu.

Nesmelé kroky, rozpačité pohľady, váhavé odhady.

Čaj?

Radšej kávu.

Je veľa hodín.

Tak víno.

Vodka je v mrazničke.

Vždy sme si rozumeli.

Škrípajúca skrinka, cingot skla a jemný buchot dopadajúceho ľadu na dno pohárov.

Starý gauč, známy koberec. Purpurový.

Ideme hrať fľašu?

Nemám koho pozvať.

Ty stačíš.

Neviem koľko ti naliať.

Priveľa.

Je to potrebné?

Je to tak správne.

Alkohol neospravedlňuje.

Ani srdce.

To áno.

Len hlava všetko komplikuje.

Tak na zdravie, filozof!

Na budúcnosť.

Dlhé dúšky, oheň v hrdle, prázdno v hlave, hviezdy v očiach.

Odraz farieb obrazov z telky na koži.

Dlhé mĺkve chvíle striedajúce sa s hlasným smiechom. Nezastaviteľným.

Teplo na hrudi, bolesť na duši, záplata na srdci.

Roztrhaná...a znova zošívaná. Nedbalo na koberci.

O tretej v noci.

Až do rána. A medzi tým ešte raz.

Horúci vzduch, vlhká deka, lenivé bozky.

A znova je na chvíľu všetko ako má byť.

Až kým nevyjde slnko.

Tajomstvo šťastia

Nič nečakať.
Potom vás nič nesklame.
Byť bez citov.
Stanete sa nezraniteľnými.
Úplne bez výrazu v tvári.
Budete pôsobiť zastrašujúco a odhodlane.
Ale to všetko z vás spraví úbohé chodiace schránky bez svedomia a pudu sebazáchovy.
Niečo ako hriankovač, len miesto topinky vám šupnú vonkajšie vplyvy pár viet, ktoré aj tak odignorujete alebo upečiete vo forme expresívami presýteného dialógu.
A aj tak si nájdete záľubu vo vesmíre, v medzičase, kedy sa odtrhne duša od tela a slobodne si pláva vo vzduchu v omamnom opojení.
Závislosti.
A nezáleží na tom či to bude alkohol alebo heroín.
Sú to len hnilé rebríky do priepasti.
...a poučenie?
Trpieť je dôležité.
Nespokojnosť je jednou z najprirodzenejších vlastností človeka, ktorá dokáže rozhýbať vrtule mlynov v bezvetrí.
Nádych, výdych. Alebo opačne, ak to u vás funguje.
Sú to len povrchnosti.
Nedôležité prekážky, ktoré sa nakoniec rozpadnú samé od seba.
Nepochybujte, žite.
Netrápte sa, bude horšie.
Neplačte, len ticho trpte a snažte sa pritom zmeniť seba samého.
Lebo status na fb alebo slzy vám k tomu nepomôžu.

Nemý krik

Jeden pocit.

Ako keby vás neviditeľná sila drtila zvnútra.

Doslova cítite ako sa jemné tkanivo naťahuje a trhá.

A vy s tým nedokážete nič spraviť.

Najhoršie je rozhodnúť sa medzi dvoma zlými cestami.

Alebo skôr nesprávnymi, je to len hra so slovíčkami.

Sklamanie, nervozita, plač do noci či vysedávanie do rána v bare.

Pri nedopitom poháre.

Sám za stolom.

Len  vy a vaše snehobiele svedomie s vypálenými škvrnami.

Hnus.

Najhoršie je hnevať sa sám na seba.

Ak sa hneváte na niekoho iného, môžete od neho odísť a zabudnúť.

No pred sebou neutečieš, ako aj Ivan dobre vie o čom spieva.

Ten pocit ničí, zrádza a zhadzuje.

Smutné oči, prázdny výraz v tvári plný nenaplneného očakávania.

A smútku.

No ten môžu vidieť len vybratí ľudia.

Priatelia, ktorí vás poznajú lepšie ako by ste chceli, no primálo na to, aby dokázali pomôcť.

Lebo ak sa raz niekto rozhodne skončiť, nezastavia ho popruhy, sedatíva, zbrane, vydieranie ani vyjednávanie.

Zastaví ho len nádej na budúcnosť vyslovená perami tichého vraha.

Je to ako poker.

Buď všetko získaš alebo stratíš.

Žiadna stredná cesta.

Tak chceš pomaly zomierať či zabudneš?

Krátky spánok

Chladná noc, pokojný vietor a dunivé basy z prízemia prelínajúce hlasné bubnovanie dažďa o kovovú strechu.

Rozbíjajúci sa pohár na drevených parketách na chodbe a rozhovor, zanikajúci v ruchu.

Zasyčanie piva a buchnutie kovového vrchnáka.

Urazený vrzgot pomaly hrdzavejúcej kľučky na dverách a opatrný dupot bosých nôh na dlážke.

Tichý výdych.

Cinknutie opaska o studenú zem a vláčne dopadnutie trička.

Mesiac svietiaci na rozmazané okno vrhá svetlo na rozhádzanú posteľ.

Krátke tiene a ostré línie kriviek pod šedou plachtou s farebnými vzormi.

Ohnutý matrac pod váhou ďalšieho tela.

Brušká prstov putujúce po ramene, po krku, až ku vlasom.

Vôňa šampóna, vyprchávajúcej aviváže a alkoholu.

Krehká tvár vtesaná do bavlnených návlečiek vankúša. 

Tak pokojná.

Letmý pohyb vo vzduchu, horúci dych na perách, na krku.

Pootvorené oči hlboké ako horské jazero ukryté v najvyšších horách.

Rozospatý pohľad plný prekvapenia a detskej radosti.

Hebká koža na hrudi a poddajné telo.

Váhavé pohyby. 

Ospanlivé bozky.

Hanblivé pohľady.

Nežné dotyky.

Nenásytné pery.

Prudké nárazy.

Hlboké vzdychy.

Tlmené výkriky.

Alkohol v žalúdku.

Motýle po smrti.
Napichnuté na nástenke.

Ohňostroj v očiach.

A svedomie...stratené v dave.

Vďaka

Život sa točí dňom i nocou. 

Dokola bez zastavenia. 

Občas prirýchlo, až to nie je vtipné. 

Utekáme šprintom jaguára za gazelou, ktorá sa každým krokom vzďaľuje, no vlčí hlad nám nedovoľuje zastaviť. 

Vtedy však v tom kolobehu uponáhľaného života zrazu zhliadneme svetlo. 

Nie to nebeské z konca tunela.
Jednoducho len niečo, vďaka čomu máme znova vôľu napredovať.
Pretože čokoľvek čo spravíte za život, sa vám raz vráti. 

Je len na vás či sa to vypomstí alebo prinesie očakávané ruže. 

A ďalej môžete plávať medzi delfínmi a získať tak iný pohľad na vec. 

Niečo ako vnútorné oko, ktoré vidí až za koniec sveta. 

Až na miesta, kam nikdy ľudská noha nevkročila. 

Bez nutnosti dostať sa do výšin ópiového opojenia. 

Proste načisto. 

Vďaka spomienkam. 

Vďaka príležitostiam. 

Vďaka náhode. 

Vďaka neuveriteľnému človeku. 

Vďaka spriaznenej duši. 

Pretože byť ďaleko nikdy neznamená byť priďaleko. 

Dotknite sa hviezd. 

Je to možné. 

Pretože šťastie nie je vo veciach. Nie je na miestach, ktoré navštívite. 

Je v nás. 

V našej minulosti prelínajúcej sa konármi prítomnosti, kvitnúcej do tajov budúcnosti. 

Vďaka Anite.

Improvizícia

Ďalšie ráno...
Skončí sa to niekdy?
Ten bludný kruh vášne a sklamaní.

Keď pery kričia áno, a srdce vodu káže...ako veľmi pokrytecké.

Môže byť život za hranicami duše?
Môže byť láska bez výčitiek druhej strany?

Môže sa svetlo lámať v rozbitom skle zakrvavenej dlani?

Dlani, ktorá rozpučila pohár s prípitkom na slávu pohrebu.

Pretože zabíjať sa dá na viac spôsobov.
Pretože krvácať sa dá viac rokov.
Pretože dieru v hrudi občas nedokážu zaplátať ani najhrubšie povrazy.

A tak sme sa prestali pýtať prečo.

Prestali sme preklínať.
Začali kuť podrazy.
Začali sme riskovať, nechali sa skopávať a za holé nohy ťahať po rozpálenej púšti  kočiarom.
Až kým voz nedorazí k vode.
K záchrannému dažďu pre všetky horiace duše.
Zapálené účinkami vlastných slov.

No plamene sú príliš príťažlivé svojou spontánnosťou a spomienky nenechajú schladiť ubolené telo.
Spálené rany.

Tak sedíme na brehu.

Nohy ponorené vo vode a na telo dopadajú lúče prisilného slnka.

Mračíme sa, no pritom usmievame a vravíme tomu improvizácia.

A teplo ranných podušiek vystiredala vôňa nového človeka.

Stačí sa len pritúliť a nemyslieť.

Alebo sa radšej netúliť, niečo zostáva zakázané.

Huslista

Slnečné popoludnie.
Nadšený štekot psov a smiech ľudí.
Dlhé chodníky, pomalé kroky a dupot podrážok o mačacie hlavy nepravideľne vyčnievajúce z chodníku.
Spev vtákov a...hudba.
Slák jemne dopadajúci na napnuté struny pripevnené na ručne opracovanom smrekovom dreve.
Pevne zomknuté pery a tmavé línie zavretých očí. Trocha sa mračiacich.
Prestávka, pauza a znova vysoké tóny.
Jemné a vláčne ako hodváb unikajúci vo vetre pomedzi prstami.
Pevný postoj, no plynulé pohyby.
Tak nenútené, tak zmyselné.
Žiadne myšlienky nekolujú v hlave pretože jediné čo ste schopní je stáť a počúvať.
Dych zastavený v hrdle a na jazyku nevysloviteľné slova obdivu.
A vďaky.
Že sa môžete na takom niečom zúčastniť.
Že môžete tvoriť časť tej neopakovateľnej symfónie.
Ako keď maliar postaví kýbliky so modrou a červenou farbou na okraj plošinky rebríku.
Nešikovne o ne zavadí nohou pri pokuse dočiahnuť najvyššie časti steny a ony sa zošmyknú z okraja.
Neodvratne sa blížia k zemi, k svojmu koncu.
No pred nárazom na dlážku sa dotknú vekami a dve odlišné farby sa vo vzduchu zrazia.
Objímajú sa a prelínajú svojimi neopakovateľnými krivkami.
Nádherný tanec.
Koniec bol však neodvratný..
Huslista dohral vždy najkrajšiu pieseň.
A v zelenom parku zostal len šum vetra.

Black medicine

Existuje jedna chuť.
Jedna vôňa.
Jeden opojný liek na zlé počasie.
Čas zastaviť sa a zamyslieť.
Alebo nemyslieť.
Porozprávať sa.
Ukľudniť vášne či rozohnať oheň.
Alebo len vychutnávať.
Je to tak jednoduché v princípe a pritom tak komplikované svojou dokonalosťou.
Upršané poobedie.
Vôňa cigariet..
Drevený stolík.
Kožené kreslá.
Obrazy na stene.
Priatelia okolo a jedno čaro, ktoré ich spája.
Nie, nie láska.
Tá je priveľmi vyčerpávajúca pre uponáhľaný život konzervatívneho obmedzenca.
Zacinkanie lyžičky.
Zavreté oči, vlhké pery.
Káva.

Senses

Je to pocit.
Nie...je to zmysel!
Je to vášeň.
Alebo skôr droga.
Neopísateľný zážitok.
Radosť a pokoj zároveň.
Vlastný svet.
Nepotrebuješ slová, nepotrebuješ oči, nepotrebuješ uši a pritom spievaš. Nie, kričíš od nespútaných emócií.
A tie farby... prekrásne, žiarivé i púdrové, veľmi jemné zároveň.
Ako keď paganiniho husle dokážu zapáliť oheň na sviečke.
Svetlo v nás.
Jedna osoba.
Dlhé tmavé vlasy splývajúce s tmavomodrým kabátom.
Výrazné oči ukrývajúce kúsky zelených kryštálov.
Svetlá pokožka.
Jeden moment.
Vánok zafúka a postrapatí vlasy.
Jeden nádych.
Zem sa prestane točiť.
Jedna vôňa.
Srdce vynechá pár úderov.
Zimomriavky.
Tá vôňa...
...a zrazu všetko do seba zapadá.

Loosing

Chceli by ste vedieť kedy sa blíži váš koniec?
Je lepšie žiť v sladkej nevedomosti či užiť si čo najplnohodnotnejšie posledné chvíle?
Rozlúčiť sa. Dosiahnuť vysnívané ciele.
Adrenalín.
Je to však dvojsečná zbraň.
Život v strachu.
V strachu o čas. Je ho tak málo, letí tak rýchlo.
Vôľa žiť. prežívať znova a znova tie najkrajšie okamihy.
S láskou. S úsmevom. S nadšením.
Život bez strachu.
Obavaný koniec príde. Źiadna budúcnosť, žiadne predsudky, žiadne zábrany.
Voľný pád z lietadla či skok z dvadsaťmetrovej skaly do rozbúrených vĺn.
More možností.
Žiadna ľútosť, tá nás robí slabými.
Len krutá realita a vzduch života konečne naberaný plnými dúškami.
Čo by ste robili keby to viete?
Bojovali či vzadli sa?
Opustili alebo nechali opustiť svoju dušu z hnilého tela.
Vždy je nádej.
Ži akoby mal byť každý deň tvoj posledný.
Sila nie je v slovách, v písme, na lekárskom zázname.
Je v okamihu kedy sa celý svet zastaví.
A na ničom inom nezáleží.
Sme tu.
Dýchame.
Milujeme.
Žijeme...

Na dne

Niekedy sa človek jedoducho cíti sám, aj keď je obklopený ľuďmi...

Bola som zmätená a jediné čo som cítila bol smútok.

Smútok zo zrady človeka, ktorému som konečne začala dôverovať.

Spomienky aj myšlienky sa mi zliali v jedno, v jeden pocit, ktorý som vnímala ako symfóniu farieb topiacu sa v bezradnosti. 

Rútila som sa k modrej hladine. 

Zdalo sa mi, že som prestala padať...začala som lietať. Vnútornosti mi zvierala tiaž smútku, ktorý som nevedela pochopiť.

Nechcela som pochopiť.

Vlasy mi šlahali do tváre, no len chvíľu, kým son nenarazila na drvivú hladinu jazera a ľadová voda ma pohltila, zvierajúc svojou tiažou zo všetkých strán.

Konečne nastalo ticho, ktoré neprehlučovali žiadne nahnevané výkriky ľudí, žiadne štebotanie operených stvorení, ani len šepot vetra, ktorý má niekedy väčšiu silu ako najsilnejší rev zvieraťa zápasiaceho o život.

V tú chvíľu mi nie po prvýkrát napadlo, že by bolo lepšie, keby som prestala bojovať a zostala klesať pomalým pádom ku dnu veľkého jazera, ktorým pretekala prudká rieka.

Klesla som na dno a otvorila oči.

Na hladine, pár desiatok metrov nadomnou, som videla svetlo, ktoré prelínali pokojne plávajúce ryby odoberajúce sa svojimi cestami.

Nie, nemôžem teraz zomrieť... tak nezmyselne...

Možno to celé nie je o mne, ale ak mám zomrieť, tak za niečo začo sa oplatí položiť život, nie kôli hlúpej zrade.

Prinútila som sa pohnúť.

Voda ma drvila a ochromovala, no pohla som stuhnutými svalmi a odrazila som sa.

Myslela som si, že mi roztrhne pľúca, no bezhlavo som sa nútila neprestávať, uprene sledujúc približujúce sa svetlo.

Vynorila som vo chvíli, kedy som si myslela, že moja posledná sekunda už odbyla.

Zhlbola som sa nadýchla čerstvého ostrého vzduchu a zacítila som vánok na tvári.

K smrti unavená som sa nechala unášať ťahom dobiedzajúceho prúdu a užívala som si každý nádych boľavých pľúc.

Neviem ako dlho som ležala vo vode opretá o veľký zlomený konár, keď som zacítila pod čižmami štrk a kamene, medzi ktorými sa statočne predierali poddajné riasy.

S námahou som sa vyštverala na breh a ľahla si do vlhkej trávy.

Každý raz musí padnúť aby pochopil čo to znamená byť nadne.
Pretože existuje len jedno miesto, z ktorého sa dá odraziť tak silno aby ste dokázali vidieť veci z inej perspektívy.

Ja som tam bola... 

Prstami som prešla po šťavnatých koncoch stebiel trávy.

To bol zas dlhý deň...

Zamrmlala som a stratila vedomie.